Neviditeľná.

Ranná rosa, hustá hmla a šero obklopovali lúku na ktorej sme sedeli. Nič som necítila – žiadny chlad. Chcela sa mi len vyrozprávať. Tíško som jej hľadela do vlhkých očí a počúvala. Mám divný pocit. Neviem či si to len namýšľam, ale cítim to a nie som z toho nadšená. Som sama. Možno to tak nevyzerá a niekde vo vnútri ma tiaži samota. Vieš, snažím sa všetkým pomáhať, vypočuť si ich, vyhovieť im vo všetkom a v čo najkratšej chvíli. Len nie je mi to vrátené! V čom to je?
Nevedela som jej odpovedať a ďalej som počúvala.
Nikto si ma nepamätá, alebo nechce pamätať. Som snáď taký nudný alebo nevýrazný človek? Poviem ti zopár príkladov. Tak napríklad raz som sedela na rodinnej oslave a všetci dookola kecali až prišiel rad na mňa, keď sa babka pýtala či aj ja sa tomu venujem. Mala som chuť jej zarevať do tváre. Je to snáď také divné, alebo u mňa nemožné? Veď už toľko krát som jej to hovorila a nič. Ale ostatných si zapamätala. Zvláštne. Mám si to brať osobne? V tú chvíľu som mala pocit, že do tej rodiny ani nepatrím.
Začali jej stekať slzy po tvári. Pokračuj!
Zdá sa ti fér, keď ťa niekto o niečo poprosí a ty povieš JASNÉ nie je problém! Veď ani nie je.
Hneď sa snažím všetko zorganizovať si tak, aby som pomohla a aby bol dotyčný spokojný. Je to pre mňa samozrejmosť a nerobí mi to žiadny problém. Čo keď ja budem potrebovať od nej pomoc? Tak sa aj stalo. Odozva žiadna. Po tretí krát už mi to bolo trápne a vykašlala som sa na to.
A prečo ja môžem počúvať aj hodinu problémy a starosti iných a keď sa chcem zdôveriť ja už je čas na odchod?
Povedz – Ľutujem sa?
Nie! Si len človek, ktorý rád pomáha iným, rád si ich vypočuje, neriešiš rozdiely medzi nimi a popri tom zabúdaš na seba!
Myslím si, že nie som až tak hnusný človek, že by si ma ľudia nepamätali, ale je to tak. Žiadna komunikácia, žiadny očný kontakt. Predsa si ich tváre pamätám, tak prečo oni nie?
Prepáč tej mojej seba ľútosti, ale ja to tak naozaj teraz cítim.
Som neviditeľná.