Vyznanie.

Na lúke stál jeden veľký, krásny strom s úžasnou korunou a nádhernými pestrými farbami. Napriek tomu sa to všetko začalo u listov. Páčil sa mi ich pohyb. Raz boli dole, potom sa postupne začali vznášať do oblakov. Nikdy neudávali presný smer. Zo začiatku to bolo pekné, uletené, ale neskôr som túžila mať viac. Túžila som len po malom lístočku. Tak málo mi stačilo. Stalo sa to v jeden pekný večer. Rozhodla som sa riskovať a vyriešiť poletujúci lístoček, ktorý sa len zahrával. Tíško som čakala a dúfala, že raz doletí až ku mne. Po dlhšom čakaní a nič netušení ma jemne objali jemné, pevné halúzky. Cítila som sa tak bezpečne. Strom začal rozkvitať. Kvietky menili farby a koruna sa rozrástla. Bolo mi veľmi príjemne a teplo. To on ma tak hrial. Ako rozpálené slnko, ktoré svoje lúče posiela na čiernu zem. Z konárov sa stal kmeň. Veľa krásnych zážitkov, zmien v mojom živote, smiechu, radosti do mňa vniesol tento malý lístoček. Otvoril mi oči veľa ma naučil, ukázal mi aj iné stránky života, zoznámil so super ľuďmi a hlavne, dal mi to, čo som vždy od neho chcela. Ako som už spomínala raz dopadne na zem, potom sa začne vznášať. Tak je to aj v živote. Raz sme dole potom zase hore. Postupom času sme sa dostali ďaleko, možno niekde k začiatku koreňom. Dlhá cesta je ešte pred nami a nikto nevie kam nás zavedie. Možno k úplným koreňom, ktoré sú ukryté niekde hlboko v zemi.
A ja teraz ležím s bacilom v tele a píšem toto vyznanie.
Len jednu vec chcem odkázať: Nie, kedy pôjdeš?, ale kedy sa vrátiš?

Eny

Len malé info o našom zachránenom psíkovi.
Eny sa darí veľmi dobre. Vďaka super rodine, ktorá sa o ňu stará a venuje jej všetok čas. Naša Eny nám veľmi rýchlo rastie. Je priveľmi aktívna, veselá, stále skáče, všetko čo sa jej dostane do papuľky rozkúše, ale najradšej zo všetkého má svoju misku plnú dobrôt. Vyžaduje si veľa pozornosti, dlhé prechádzky a spánok v mäkkej postieľke.
Keďže s ňou netrávim veľa času, len nejaký ten voľný víkend, nemôžem podať veľa aktuálnych informácií. Určite ale viem, že Eny sa má veľmi dobre. Som rada, že sa to takto skončilo.
Ešte raz ďakujem.

Čiernobiela pani.

Čierna alebo biela? Sú to dve odlišné farby a nikdy nemáme problém ich rozoznať. Porovnať tieto dve farby k ľuďom a ich povahe je niečo iné. S čiernej sa stane biela a opačne. Najhoršie však je keď sa zmiešajú dokopy. Chvíľku ju pociťujeme v bielom a hneď na to zase v čiernom.
Čo vám chcem vlastne týmto povedať?
Porozprávam jeden príbeh. V neďalekom mestečku žila jedna mladá pani. Bola veľmi zvláštna. Jej telo zahaľovali dlhé čierne šaty a hrubá šál, ktorá siahala až po zem. Spoznala som ju v malej kaviarničke. Zo začiatku mi veľmi nesadla, ale postupne som si ju obľúbila. Bola veľmi milá, priateľská, vždy usmiata a sálala z nej radosť a smiech. Vedela rozdávať radosť a pomáhať tým, ktorý to potrebovali. Jednoducho biela farba v čiernom obleku. V jeden večer sme spolu presedeli a prekecali celú noc. Zdôverila som sa jej so všetkým čo ma trápilo a naopak veľmi tešilo. Cítila som, že jej sa môžem zdôveriť so všetkým. Verila som jej, že sa to z jej úst ďalej nedostane. Budem k vám úprimná. Neverím veľmi ľudom a trvá mi dlhšiu dobu, kým si niekoho pripustím k sebe a začnem mu hovoriť o svojich veciach, pocitoch a problémoch. Lenže toto bolo iné. Verila som. A to bola chyba. Kde sa vyparila tá krásna biela, čistá farba? Pozorovala a postupne zistila, že biela sa začína vytrácať. Čím dlhšie sme spolu trávili čas, tým viac sa z bielej stával čierny odtieň. Pozorovala som ju a zistila falošnosť. Áno falošnosť. Nemala svoj názor na vec a vždy dala za pravdu tomu s kým práve bola. Je snáď pravda tá, ktorá sa práve rozoberá s určitou osobou? Môžem veriť osobe ktorá mi dá za pravdu, ale v podstate si to nemyslí? Myslím, že nie. Hovorievala mi o kamarátoch aký sú a pod., ale vo chvíli keď sa stretli bolí tí najlepší priatelia. Čierna s bielou sa zmiešali dokopy a ja som prestala veriť. Nemám rada falošnosť. Začala som konečne veriť a prišlo len sklamanie.
Možno to píšem len preto, lebo ma to trápi a tú čiernu pani som si veľmi obľúbila.
Teraz je len čiernobiela.

Valentín

Chcem vám len všetkým k zajtrajšiemu dňu sv. Valentína popriať veľa lásky.

Pohár červeného...

Sedím v útulnej malej kuchynke, kde nikdy nie je to čo by malo. Pozerám do krvavého, vínového pohára a premýšľam. O živote, o tom čo práve je, čo sa mi honí hlavou a čo sa bude ešte diať. Stojím. Stojím a neviem sa pohnúť. Moja nerozhodná povaha mňa nechce pustiť ďalej. Toľko vecí by som chcela pomeniť, ako sa mení tráva každé ročné obdobie, toľko nových vecí skúsiť, odraziť sa od zeme a vzlietnuť. Vzlietnuť ako vták, rozprestrieť krídla, poobzerať všetky možnosti a vybrať si tú správnu. Som prilepená k zemi. Nemôžem sa pohnúť. Stojím v strede veľkej prázdnej miestnosti a rozmýšľam ktorým smerom sa vybrať. Ktorý bude ten správny? Každý deň si hovorím, že už by bolo načase niečo urobiť, ale výsledok žiadny. Čo práca, škola, odchod do zahraničia a čo so mnou samou?
V jeden pekný deň si poviem, že vo svojom živote musím/chcem zmeniť tú a tú vec. Určitú dobu ma to drží, ale potom sa pristihnem pritom, že som vlastne nič nezmenila. Je rozhodnutie, ktoré chcem uskutočniť správne? Vždy sa nadchnem pre nejakú vec, ale časom pozorujem, že to nie je asi to čo by ma bavilo.
Pozerám na červený pohár a pozorujem, že sa sním vlastne nič nedeje. Stojí. Tak ako ja. Zodvihnem ho, vychutnám si pocit jeho obsahu a pokladám ho naspäť na stôl. Zmenil sa jeho obsah aj poloha. Také jednoduché. Stačí vstať a pokúšať sa uskutočniť veci po ktorých túžim?
Stačí osloviť osôbku aby ma zodvihla zmenila môj obsah a posunula na iné miesto? Toľko otázok a žiadna odpoveď. Možno som jednu našla. Netreba strácať nádej. Treba veriť. Naučiť sa rozhodovať sám za seba a spoznať veci, ktoré sú tie správne. Urobila som v živote dosť chýb a možno preto sa bojím. Ale ako sa tak nad sebou zamýšľam – krútim hlavou. Každý predsa robíme chyby. Toľko nástrah, skúšok, možností a veľa iných vecí má tento svet. Treba len otvoriť viac oči, rozprestrieť krídla a vzlietnuť.
Dopíjam pohár krvavej tekutiny, umyjem ho a s úplnou čistotou začína odznova.