Podľa skutočnej udalosti.

Ráno, keď som oči otvorila, srnka spoza chrbta hľadela na môj omastený chlieb s autom,
ktoré som včera zabudla zavrieť do klietky. Umyla som sa vybehla na strechu, kde sa slony pásli. Krásne slnečnice mi lozili po hlave a štípali malé myšičky do nosa. Klobúk za stenou
spieval balady a kamzíka chytil záchvat. Bola som z toho hotová !
O chvíľu dobehol Dedko Mráz, že vonku svieti slnko a on nemá ako napásť svoje húsatká.
Je mi z toho až do plaču. Neviem sa dosmiať. Beriem sekeru a idem poliať tie pavučiny čo mi
behajú po telke. Možno ma to trocha ukľudní. V tom na mňa z obrazovky prehovorí akási osôbka, že či nejdem na kávu s makom. Hovorím, že prerátam peniaze v peci a hneď dobehnem aj s mojím lakom na nechty. Zobrala som si teda pastu na zuby a utekala až mi
nohy stačili. Vymastili sme plechy a napiekli zopár zelených koláčikov. Pán záchranár pokosil trávu, pozbieral zopár šišiek, aby mohol ťavy nakŕmiť a potešiť sa.
Potom videl to čo ja :)
Mama ma po vyrozprávaní tohto príbehu poslala na liečenie :) , kde sa o mna starali holohlavý šimpanzi. :)
A ja vám všetkým prajem Šťastný Nový Rok !!!

Stúpanie do Raja

Po končiacich sa krásnych letných dňoch sme sa malá partia ľudí vybrali na výlet. Zažiť trošku dobrodružstva, adrenalínu a zároveň sa pobaviť. V obednajších hodinách sme naskákali do vlaku, popili nejaké pivká, prečítali zopár časopisov a asi po piatich hodinách sme dorazili na miesto. S veľkým nádychom čerstvého, horského vzduchu sme ponaťahovali vysedené zadky, zapálili cigaretku a boli sme pripravený na rely jazdu do chaty. Ja som sa pre istotu poistila kinedrilom, lebo som vedela do čoho idem. Neviem ako to zvládali chalani, ale ja som mala záchvaty smiechu keď sme vyrazili. Aby som bola presnejšia: Môj ujo nás viezol do chaty a musím vám povedať nebolo mi všetko jedno. Konečne sme dorazili na miesto. Vybalili sme si veci, poobzerali okolie, večer navarili gulášek (bol výborný ) popili nejaké drinky a zaľahli do postele s tým, že zajtra nás čaká naročný deň. Zobudili sme sa do krásneho slnečného dňa. Veľmi ma to potešilo, lebo som sa obávala toho, že nám počasie moc nedopraje. Popravde už nebolo to najteplešie obdobie. Ale naopak bol veľmi pekný, slnečný deň a my sme sa po rannej kávičke pobrali na stúpanie do RAJA. Vybrali sme si tú najnaštevovanejšiu trasu. Pri polnej cestičke ešte pred trasou ma uchvátil pohľad nad stádom oviec, pastierom a dvomi psíkmi.

Ležali tam v tráve pri veľkých skalách. Pohľad na ne bol ako na obrázok. Hneď som vytiahla fotoaparát nech ho trošku zahrejem. Posilnili sme sa čerošnovicou a vydali na náročnú cestu. Na cestu plnú prekážok, zábavy a
náročnosti na kondičku :) . Nevedeli sme sa vynadívať na tú krásu. Stromy krásne sfarbené do zelena cez ktoré prenikalo slniečko, mach, tráva, hríbiky, bylinky, kvietky všetko nádherne voňalo a pokrývalo čiernu zem. Šum vodopádou a štebot vtákov nás úplne dostali. Spike nás naučil ako prežiť v lese ( ktoré bylinky sú na čo dobré, ktoré vám pomôžu prežiť od hladu a tie ktoré vám vyliečia rany), Dawáč bol veľmi aktívny, všade bol prvý a ťahal nás stále dopredu ( kto by to do neho povedal :) ) Galgan sa postaral o občerstvenie a malý doping, ktorý nám dopomáhal zdolať túto trasu a zohriať telá :) a ja som zabezpečila to, aby sme pri pohľade na fotografie mali na čo spomínať. Stúpali sme s rozvahou a nadšením. Chalani mi pózovali pred foťákom a ja som bola šťastná, že som tam a s takými super ľuďmi. Veľmi som si to vychutnávala a nechcela, aby to skončilo.

Po vyšlapaní náročných rebríkov pripevnených o skaly, preskakovaní pováľaných stromov a čľapkaní sa vo vode sme konečne nemali ďalej kam stúpať. Dorazili sme na krásnu lúku, sadli do Koliby, naplnili žalúdky teplou polievkou a vyvalili sa na kopec krásnej lúky s ešte krajším výhľadom na krajinku. Spike ma ešte ponúkol dajakou bylinkou, ktorá chutila ako uhorka, urobila som si zopár záberou a čakalo nás klesanie do dedinky. Chodili sme rôznymi skratkami pomedzi les, kde sa chalani riadne vybláznili a so svalovicou na zadku a unaveným celým telom sme zakorenili v jedenej príjemnej reštaurácií v dedinke. Dali sme si poriadnu večeru, zopár drinkov a piviek a hovorili si zážitky so super stráveného dňa. Po ceste na chatku som sa pre zmenu nevedela vynadívať na stádo bielych a čiernych kráv.

Boli veľmi zvláštne, veľké a mali ofinky ako Elvis. Fantázia. Môj fotoaparát si to nemohol nechať ujsť. Po príchode na chatu, vyčerpaný a unavený sme zaspali ako malé deti. Ráno zvonil budík, ale nikto nereagoval. Teda
skoro nikto až na Dawáča. Veď postarší ľudia dlho nespávajú :) . Ale vďaka

jemu sme zažili ďalšie zážitky. Nakoniec sme sa rozhodli zdolať ešte jednu túru. Veď keď už sme tu, tak si nenecháme nič ujsť. Naše tempo bolo dosť
rýchle, ale nič nám nebránilo vtom si to poriadne užiť ! Bolo nádherne. Možno ešte krajšie ako včera. Zdolávanie ďalších rebríkov, prekážok - čo vám budem hovoriť. Treba sa o tom presvedčiť na vlastné oči. Dali sme si ešte chlebík so zeleninkou, nejaký ten doping a bežali sa pobaliť na vlak domov. Bol to pre mňa prekrásny zážitok a nádherný výlet strávený so super ľuďmi.
Doporučujem každému. Zoberte vaky a choďte stúpať do RAJA.

PS: Chalani bolo mi s vami super!

Dúfam, že si to niekedy zopakujeme :)

Hybernuj...

Skúsim ti splniť sen. Lahni si, zatvor oči a uvidíš svet. Najprv len svetlá všetkých farieb, fraktály rôznych tvarov a v pozadí len čierny záves pokrýva tvoje zvesené očné viečka.
Telo ti oťažieva až do úplnej ťažoby, ale zároveň je také ľahké až máš pocit, že tvoje druhé ja vzlieta medzi biele oblaky. Je ti príjemne teplo. Perina zohrieva tvoje chladné telo a pomedzi škáru otvoreného okna sa valí studený vánok, ktorý ťa hladí po tvári. Cítiš uvolnenosť celého tela. Ruku vkladáš pod vankúš a hladáš tú správnu polohu. Chvíľočku ešte vnímaš ako vonku dopadajú kvapky dažďa na zem a hudba sa rozoznieva po celej izbe. Pomaličky začínaš upadať do nového sveta.
Tam kde len fantázia vládne. Zážitky a veci sú ti trošku podobné. Tam kde si sám sebe pánom. V tom svete lietať vieš, dopadať na zem bez bolesti...Je krásne sa vzniesť nad oblaky a prežívať aj iný svet. Zažiť niečo, čo v reáli nie je možné.
Chcem ti splniť sen. Tak sa vydaj na cestu splnených prianí. Stačí tak málo. Zatvor oči, uvolni sa a chvíločku čakaj. Čakaj na svet fantázie.
Strom sa bude na teba usmievať a so slnom si ruku podáš. Zdoláš všetky prekážky, stretneš tváre ktoré si ešte nevidel, dostaneš sa do všetkých krajín a prejdeš aj cez tú najhrubšiu stenu.
Tak zatvor oči a čakaj...

Nikdy nič na rovinu

Sedím v rohu maličkej izby. Chladný vietor preniká pomedzi otvorené okno a naráža mi to tváre. Schúlim sa do klbka. Zohrievam sa horúcim čajom a myšlienky, ktoré mi tak behajú v hlave sa snažím vtesnať na kúsok papiera. Je to ťažšie ako som si myslela. Ruka sa mi trasie od zlosti a pero dopadá na chladnú zem. Pocit úzkosti a samoty vás donúti niečo zo seba vyprodukovať. Sústredím sa a popritom chlipkám horúci čaj. Som sama v malej chladnej izbe s horúcou šálkou teplých byliniek a malým počmáraným papierom. Zdvíham hlavu a uvedomujem si, že sa dosť opakujem. Opieram sa o stenu a zvieram pero v dlani. Stále nič.
V tom sa otvoria dvere. Vstúpi menšia osôbka v tmavom plášti. Sadá si oproti a pomaly sa stráca v hustom dyme cigarety. Nie je ničím zvláštna. Aspoň navonok nie. Vlasy ako uhol, broskyňová pleť, ružové nechty... Len v jej vnútri mi niečo prekáža až vadí.
V tej chvíli mi všetko vyfučalo z hlavy. Vyrušila ma – narušila moje súkromie. Cítila som niečo zvláštne nad nami. Negatívnu energiu? Falošnosť? Pomaly sa to začalo rozplývať po maličkej izbičke. Myšlienky sa mi pretekali v hlave. Zaplavovala ma veľkou vlnou otázok a ja som nedokázala odpovedať. Odpovedať? Dokázala! Ale nie na rovinu. Zvláštne je, že to dokážeš, ale buď so sklonenou hlavou, alebo klameš. Klamala som! V mojej mysli sa ukrýva veľa nemožných vecí. Sedeli sme chvíľu oproti sebe a hľadeli si do očí. Nie nedokázala som to. Nikdy mi nijako neublížila ( možno niekde v hĺbke ) ale ja jednoducho to tak cítim a nedokážem sa zdržať v jej spoločnosti. Určite ste to zažili alebo práve prežívate. Potom ma viete pochopiť. Jednoducho je to pocit. Pocit, ktorý je vo mne. Radšej sa sama ukryjem v kúte chladnej izby s mojím kúskom papiera.
Vyhýbam sa broskyňovej pleti. Ani ju nevidno pod závesom dymu. So slzavými očami, ktoré mi spôsobil chladný vánok vetra sa zodvihnem a spolu s prázdnym pohárom a so sklonenou hlavou potichu odchádzam. Z mojich úst sa rúti veta: Prepáč, ale....
Nedokážem nič na rovinu !

Víla

Mala krásne dlhé vlasy. Boli neidentifikovateľnej farby. Červenej, zelenej, žltej, možno modrej farby. Z jasnej oblohy sa na mna pozerala, keď kvapky prestali skákať a strácať sa v tráve. Jej oči boli priehladné a tvár mala zahalenú v jemnej bielej plachte. Bola neskutočne krásna.
Vyžarovala z nej tá najpozitívnejšia energia akú som doteraz videla.
Nevedala som sa vinadívať. Slnko ju hrialo na ohnutý chrbát. Či je mladá, či je stará to sa nikdy nikto nedozvie. Ale každý isto vie, že je prekrásna.
Keď som bola dieťa, túžila som sa sňou stretnúť. Dotknúť sa jej jasu, nabiť energiou, krásou, rozdávať radosť a smiech tak ako ona.
Keď chladné kvapky začnú sa spúšťať na zem a slnko jasne žiariť, vtedy je tu....
Krásna, pestrá, žiarivá víla....

"Tvár ako dôkaz"

...ešte len chvíľu cez veľké čierne oko hľadím...
...baví ma pozerať sa na ľudí a okolie trošku inak...
...nie som populárna, nie som známa, ale som to ja...
…nota…

Od 15.06.2007 bude prebiehať v ŠPORT CAFFE ( v Moravskom Svätom Jáne ) moja premiérová výstava fotografií s podtitulom … "Tvár ako dôkaz"...Táto séria fotografií je zameraná na ženské tváre.Išlo mi o to, aby sa v nich odzrkadlovalo niečo zvláštne, zaujímavé, desivé, sexy...Dúfam, že sa mi to podarilo a budem rada, ak aj Vám sa budú páčiť...
Neskôr nájdete tieto fotografie aj na mojom fotoblogu:

http://flog.pravda.sk/deepnote.flog

...Stretnutie...

Človek, ktorý príde a odchádza späť, tam kde na neho niekto čaká.
Do neznáma.
Kde voda nemá vlny, kde slnko stráca farbu, zeleň jas a živé tvory už nepatria medzi nás.
Len šedosť a tma práve prevláda. Na konci tunela, kde len veľká žiara svieti. Čaká na teba. Je to svetlo pokoja. To žiarivé oko sa na teba pozerá – ty si tá vyvolená a tie nenahraditeľné ústa ťa volajú k sebe. Tam sa ti všetko začína premietať ako čierno – biely film, ide takou veľkou rýchlosťou – nedá sa zastaviť. Ty len cítiš, ako tvojím telom prebieha príjemné teplo. Cítiš ho až na končekoch prstov. Horúce kvapky ťa zalievajú, ale nie sú tvoje. Možno staroba, zlosť alebo nenávisť ťa priviedli do krajiny neznáma. Len ty si tá, ktorá vie ako sa to začína možno končí na konci tunela.
Posledný teplý dych sa z teba rúca a cudzie horúce kvapky ťa zalievajú. Pozri sa na nás niekedy a počkaj tam kde si. Všetci sa raz spolu stretneme. V krajinke neznáma, kde všetko pekné musí byť. Kde všetko inak ožíva a rastie, rozkvitá, kde nový život sa pre nás začína. Ja verím v to. Ja nebojím sa...

"Prebúdzanie"

Je asi 9 hodín ráno a ja sedím za pracovným stolom. Moje oči smerujú k oknu a nevedia sa „vynadívať“ na tie krásne, jasné farby. Všade naokolo len žiarivá zelená, ktorá priam bije do očí a v nej sa usmievajú malé, žlté slniečka. Konečne som sa dočkala. Je tu jar! Znovuzrodenie a návrat života.

Už teraz sa neviem dočkať voľných dní, kedy vybehnem von do lesa, pokochať sa krásnou prírodou a sviežou vôňou rastlín. Ľahnem si do trávy a budem vstrebávať...a vychutnávať to teplo a slnko, ktoré sa na mňa tak usmieva. Priložím si hlavu k zelenému kobercu, v ktorom sa začínajú prebúdzať tí najmenší a najusilovnejší...
Je úžasné „ich“ pozorovať, ako sa trápia s malinkou omrvinkou. V tom ma niečo vyruší. Je to hudba a tanec súčasne. Všade okolo mňa tancujú lesné víly s rôznofarebnými šatičkami.
Všetko je v pohybe. Taktiež včielky usilovne pracujú. Sadajú z kvietka na kvietok a opíjajú sa sladkou vôňou. Neviem čo prvé sledovať, či farebných motýľov, ktorí sa strácajú pod modrou oblohou, alebo rybky v potoku. Nechce sa mi ani vstať... Prinútim sa...
Prechádzam okolo veľkého stromu, kde práve hrá vtáčí orchester. Pozastavím sa a nechám sa unášať bláznivým štebotom. Je krásne pozorovať a cítiť okolo seba tu krásu jasných farieb,
vôňu rozkvitnutých stromov, spev vtákov a prúd tečúcej vody...
Milujem to. (...ale už som aj hladná, tak fičím na obed :-)

Snenie

Schádzali sme dolu z dialničného mosta.Rozutekala som sa a bežala medzi ostrými svetlami.V diaľke som počula,ako na mňa niekto kričí.Otočila som sa,ale už bolo neskoro.Stihla som si už len zakryť oči.Ležala som tam úplne bezvládne.Otvorila som oči a videla svoje telo.Moje telo leží na ceste v kaluži krvi a ja sa naň pozerám.Veď stále „žijem“,vnímam.Vidím plačúcich a zhrozených ľudí ako stoja nado mnou.Nemôžem tomu uveriť.„Veď ja som tu vedľa vás!...čo ma nevidíte?“ Nemôžem byť predsa mŕtva!Počula som čo rozprávajú a ako sa tvária,ale nemohla som nič urobiť.

Zobudila som sa celá spotená a nechápala som.Bolo to hrozné,ale istým spôsobom povznášajúce!
Čo to bol za sen?Čo mi tým chcel naznačiť?
Vačšina z nás máva veľa snov.Pekných,ale aj tých hrozných a desivých.Veľakrát si ich nevieme vysvetliť.Je to výplod našej fantázie,alebo zážitky z dňa?Stávajú sa sny skutočnými?Tak na toto vám neodpoviem.Každý máme svoju predstavu,alebo fakty o tom,odkiaľ a prečo sa nám sny snívajú...
Určite poznáte to,keď vás niekto (niečo) naháňa a vy nemôžete utekať a padáte na zem.Ste slabí a nedokážete bojovať.
Môže nás sen ovplyvniť?
Sníva sa vám o určitej osobe,ktorú poznáte,niečo negatívne a vy k nej začnete cítiť odpor,alebo opačne–si osobu obľúbite?Možno to trvá len nejaký čas...záblesk,ale sen vás istým spôsobom ovplyvnil.
Je sen jednou z paralelných realít?

Bola som v tmavom lese–úplne sama.Rozsvietili sa jej žlto-čierne oči.Dala mi tri životy.Bola to šelma,pred ktorou nebolo úniku.Nemohla som utekať a padala som na zem.Dva krát ma zabila.
Zobudila som sa stým,že už je po hroznom sne.Snažila som sa opäť zaspať.Znovu to isté miesto–ten tmavý les a šelma.Do frasa.Máš ešte jeden život!

Každý sen je niečím zaujímavý a zvláštny.Je krásne,keď možeme lietať,prechádzať a zjavovať sa na rôznych miestach,ktoré sú nám v skutočnosti neznáme,alebo ťažko dosiahnuteľné.Zoznamovať a zhovárať sa s rôznymi luďmi,spoznávať nepoznané a prežívať to,čo sa nám v živote možno nikdy nepodarí.
Sen nám môže pomôcť aj k rozhodnutiu.Aj keď si ich väčšinou nepamätáme,(vraj sa snívajú vždy a trvajú len niekoľko sekúnd,len mi si ich nepamätáme a myslíme si,že sa snívali celú noc) počas dňa sa stretneme so situáciou,kde pocítime,že sme to už niekde museli zažiť-“deja vu“!
Dajú sa sny ovládať?
Zažila som pár snov,kde som si povedala,aby som sa už zobudila (veď to je len sen) a fungovalo to.Taktiež je zaujímavé,že sa v niektorých snoch vôbec nevidím.Cítim,že som to ja,ale mám telo a tvár niekoho iného,alebo sa moja postava vôbec neukáže.Je to ako nejaká hra.
Ku každému snu patrí aj vysvetlenie zo snára.Ja to veľmi neuznávam a neverím tomu.Vo väčšine prípadou ide o sugeráciu a človek si sen sám vysvetľuje po svojom.Podobné horoskopom.Riadi sa horoskop podľa nás alebo mi podľa horoskopu? (snára?)

Sen je krásna a zaujímavá vec.Môžeme byť niekto iný,nachádzať sa kde chceme,spoznávať skryté reality života a nášho mozgu,zažívať neuveriteľné zážitky.Preto snívajme ďalej!

Čierno-Biely film

Chcem si len nakresliť malú hádanku na stenu.
Ako každá iná, aj táto sa buďe začínať rovnako.
Je to šedé, behá a otravuje nás celé 4 mesiace.
Už ráno keď sa snažím odlepiť horné viečko od toho spodného a odkrývam ťažkú perinu, je na mne!


Odporná a studená! Otváram okno a vôbec nič nie je vidieť.
Všetko naokolosa oblieklo do šedo-tmavého plášťa.
Stromy, tráva, celá obloha je bez farby.
So zamračeným pohľadom zatváram okno.
Poobzerám sa a s nechťou vchádzam do krajiny temna.
Do krajiny, kde nevidieť úsmev na tvári, kde sa
strácajú žiarivé farby a kde je všetko zrýchlené,
ako keby nás niekto posúval diaľkovým ovládačom.
Kráčam cestou k električkovej trati. Nikoho nevidím.
Všetci nejako spolu splívajú.
Pripadám si, ako keby som účinkovala (hrala) v čierno-bielom filme.
Prechádzam medzi nimi. Medzi postavičkami,
ktoré sú také zvláštne.
Nemajú hlavy a pohybujú sa tak rýchlo.
Konečne som na mieste. Nehýbem sa - len čakám.
Je všade okolo mňa.
Veľmi rýchlo stihla vstúpiť do môjho tela.
Necítim si končeky prstov a ušné lalôčky mi pomaly odpadávajú.
Pripájam sa k ostatným. Strácam hlavu -
-ukrývam ju pod huňatú kapucňu a moje kroky začali zrýchľovať.
Vchádzam do električkového priestoru plného šedivosti.
Je preplnená tmavou farbou.
Kde sa vytratili tie žiarivé odtiene žltej,
oranžovej a krikľavo zelenej?
Niet úniku.
Všade kam sa pohnem je tá-tá spomínaná krajinka temna.
Je to všetko také zvláštne.
Tak ako sa stráca farba v prírode, v uliciach,
tak isto sa stráca aj na ľudoch a ich pohľade (výzore).
Kam sa obzriem je tam! Všade!

Zápalka

6:00 ráno —budík...ó, niéé !Klasický stereotyp.Vstanem,urobím rannú očistu,poobliekam sa a zase do práce.Čakám...čakám a už sa neviem dočkať víkendu.
Všetci sme sa stretli na vlakovej stanici.Už vo vlaku sme sa super bavili.Popíjali pivko,kecali a tešili sa,až dorazíme na miesto.Z diaľky bolo počuť hudbu a baviacich sa ľudí.Konečne sme tu. Zložili a rozložili sme všetko čo sme mali.
Porozlietali sme sa po veľkej púšti plnej hudby.Každý si našiel to svoje...vždy sme sa znovu postretali,pokecali čo sa kde deje,niečo popili,pofajčili a pokračovali púšťou.

Bolo asi desať hodín večer.Všade tma a pritom len teraz sa všetko rozjasnilo.Začalo to.Len teraz...
Popíjala som len sladučké nealko a napriek tomu som sa cítila super.Veľká „tlupa“ ľudí okolo mňa (ktorí ma sledovali zvláštnymi pohľadmi) a hudba sa ťahala akoby na platniach pobehovali malý chrobáci.Ľahla som si do trávy a nevedela sa dosmiať.Hneď nato som vstala a utekala čo najďalej.Utekala?Nie!Išla som ako duch,ktorý prechádza cez ľudí.Mám ísť stebou? (hlas,ozval sa hlas,ktorý patril mne).Áno,jasné máš!Vlastne nie,ale áno!!!...áno! (v hlave mi bojovali myšlienky).Vonku riadna kosa,len mne bolo veľmi horúco. Asi si malí škriatkovia robili ohník v mojom tele.Čo je s tebou?Čo je so mnou?...áááááá....to niesú moje ruky,ktoré ťa stále „tľapkajú“ a nohy ako baletky sa odrážajú od zeme.Veľké objatie a energia prechádza z jedného tela do druhého.

Nie,nie – nenechávaj ma tu samu!Som s tebou!Veľký úsmev na tvári a ľudia,ktorí ma sledujú.Sú takí zlatí,milí... Mám chuť behať,veď odrazu som tu sama,úplne sama na veľkej púšti plnej hudby.Nechcem nikoho stretnúť,nechcem sa s nikým baviť.Chcem si to vychutnať.Sadáme si do trávy.Poloha nášho „sedu“ je veľmi zvláštna (zaujímavá),ale nám to vôbec neprekáža.Je nám krásne.Čas išiel veľmi pomaly a napriek tomu tak rýchlo.Nepotrebovali sme nič,nikoho,nič nám nevadilo ani nás netrápilo.Boli sme okukovaný veľkým množstvom postavičiek,ktoré behali okolo nás....Mám potrebu si zavolať.Musím si zavolať,musím jej to povedať – chcem aby to vedela. Veľmi som sa otvorila.Našla som kľúč,ktorý som dlho hľadala.Rozprávali sme sa o všetkom.Čo nás teší,čo milujeme a naopak nenávidíme...Bol to nenahraditeľný rozhovor.Nikdy naň nezabudnem.Nechcela som aby to niekedy skončilo.Cítila som veľké vzrušenie – nič mi nechýbalo,všetko čo som potrebovala a chcela,som mala pri sebe.V tom sme vstali.Nohy sme mali stŕpnuté.Áááá,napadli nás vnútorní mravci.Nemohli sme vstať.Smiali sme sa ako malé deti. Postupne na „moju“ púšť začali prilietať ďalší človiečikovia v hojnom počte.Odrazu sme tam neboli sami.Postretali sme aj našich priateľov.Všetci vyzerali veľmi divne...Napriek tomu som mala nutkanie sa s nimi porozprávať.Veľmi ma to potešilo.Mám rada ľudí okolo seba.S dostatkom energie,ktorá mi nedovolila zaspať som tancovala do východu slnka....

Čo ak ja?...

"Chcel som sa ťa len spýtať, kde býva"... Bola totálna zima, cesta riadne klzká a pamätám si, že dosť snežilo. Čapku som mala narazenú až niekde na nose a na rukách teplé rukavice.
Bolo asi osem hodín večer, keď som sa túlala po dedine (lepšie povedané, bola som sa ceste domov). Veľmi som sa ponáhľala. V prvom rade kvôli tomu, že mi bola zima a v tom druhom, STRACH.

Mal tmavú bundu a vlastne asi tak ako ja, bol celý zababúšení.
"Prosím ťa, nevieš kde býva"...? To meno som v živote nepočula. Začal sa na mňa dosť „ lepiť „.
Odišla som, ale jeho kroky v snehu boli počut ako sa ku mne približujú. Otočila som sa a nebolo mi všetko jedno. Začal po mne kričat. Zrýchlila som a aj napriek klzkej ceste som sa rozutekala. Celá zadýchaná a vystrašená som dobehla domov.
Ano určite si každý poviete..."Ale kto z vás nezažil ešte strach?"
Poznáte ten pocit, keď vám je úplná zima až sa trasiete a v tom ste celý spotení ? Žalúdok sa vám obracia a srdce ide vyskočit? Strach ktorý prežíva každý z nás.
Nejdem, ani nechcem tu teraz rozpisovat o nejakých druhoch strachu a rozdelovať ich...
Chcem sa trošku ponoriť a opísať nejaké príbehy ktoré sa stýmto slovíčkom STRACH spájajú.
Je mi doslova zle z toho čo sa okolo mňa a všetkých nás deje.
Zobudila som sa na zvonenie telefónu. V tom čase mi myšlienky behali úplne inde. Asi po štvrť hodinovom telefonáte som ostala ako „obarená“.
Mal len 15 rokov....Obloha bola pokrytá farebnými svetlami. Každému sa odrážal úsmev na tváry, len on bol sám. Sám ležal vtej červenej kaluži. Asi som ho nikdy nevidela, ani nepoznala, ale som na sto percent presvedčená, že mal STRACH. Strach z toho, že už nikdy neuvidí ľudí, ktorých má okolo seba. Ľudí, ktorých má rád a na ktorých mu zaleží.
Čo ak ja?...
Potom už obloha nebola pokrytá farebnými svetlami, ale zaliata slzami...Len čierna zem pálila od horúcich sviečok. Už bolo neskoro !

Poznám jedného nemenovaného, veľmi dobrého priateľa. Pamätám si, keď práve on prežíval velmi ťažké obdobie. Dufám, že keď sa tu nájde, nebude mať nič proti tomu, že ho zverejňujem bez jeho súhlasu. Nikdy ho len ani vo sne nenapadlo ( tak ako nás všetkých ), že práve jemu sa može niečo podobné stať.
Bol na ceste domov. V dialke videl nabúrané auto. V hlave sa pýtal sám seba. Čo zase stvárali tí ľudia? Nechápal....
Keď prišiel domov, našiel mamu ležať na posteli s ranou na tvári a otec?...otec tam nebol. Ležal na lôžku. Ano boli to oni! Bál som sa! MAL SOM STRACH!!!
Vo chvíli keď mi to rozprával, stekali mu mokré kvapky po tvári. Nikdy som ho nevidela plakať. Mal strach. Nevedela som aku mu pomocť. Stála som pri ňom. Len tak málo stačí aby si človek uvedomil, že tu nie je sám!
Takýchto podobných príhod poznám veľmi veľa. Je smutné, že to sú udia okolo mňa.
Bojím sa a mám strach!
Nikdy nerobte to, čo nechcete aby robili vám!
Zamyslite sa nad sebou!
Tento článok chcem venovať všetkým, ktorý prežili podobné tragédie, ale aj všetkým ostatným ktorý pochopili čo je to, to krátke slovo S T R A CH.