The Secret

Vždy som sa považovala za človeka veľmi tichého, málo komunikatívneho, nedôverčivého, jednoducho povedané neverila som si. Moje sebavedomie by zakrylo zrnko prachu. Nedávno sa mi dostal do rúk dokument The Secret. Zo začiatku som mala nervy na titulky, ktoré som vôbec nestíhala čítať a po dlhšom pozeraní aj zmiešané pocity. Ide o nejakú sektu alebo sa mi tu snažia neznámi ľudia natlačiť niečo do hlavy? Dokument skončil, ja som sa zakryla pod perinu a v hlave mi prúdilo neskutočné množstvo myšlienok a zamyslenie sa nad sebou.
O čo vlastne ide?
The Secret existovalo počas celej histórie ľudstva. Tento dokument sa stal veľkým úspechom nielen v USA ale všade na svete. Je o tom, že sa dá dokázať úplne všetko na čo si pomyslíme. Myslím teda som, stanem sa tým, o čom najviac premýšľam. Vystupujú tam také osobnosti ako napr. Bob Proctor, Jack Canfield atď.
Nedalo mi to a dokument som si pozrela znovu. Zamyslela som sa nad sebou a uvedomila si, že to naozaj funguje. Človek si to ani neuvedomí, až keď sa daná situácia nestane skutočnosťou. Začala som TAJOMSTVO používať. Nebudete mi veriť, ale v poslednom čase sa udiali v mojom živote záhadné veci po ktorých som naozaj túžila. Stačilo tak málo – CHCIEŤ. Zmena v práci, v osobnom živote, sebavedomie, odhodlanie... Treba myslieť pozitívne, brať všetko s humorom, smiať sa, rozdávať energiu všade naokolo, veriť a chcieť. Je to také jednoduché! Asi pred dvomi týždňami sme sa s priateľom zastavili v kníhkupectve a objavili knihu The Secret. Kúpili sme ju ako darček, ale neodolala som a knihu si prečítala. Riadne ma nakopla, otvorila oči a vošla do mňa ako ľahký, krehký koláčik, ktorý som strávila a začala viacej na sebe pracovať. Možno si niektorý myslíte, že som vstúpila do nejakej sekty, alebo mi začalo šibať, ale po prečítaní tejto knihy pochopíte. Poznám a mám kamarátov o ktorých viem, že by im táto kniha pomohla. Ale pozor nie je to všetko len o knihe či dokumente, ale hlavne je to všetko o vás. Treba pochopiť, chcieť a výsledok sa časom dostaví. Niektorý si myslia, že keď si dnes budú želať auto, nový dom alebo niečo podobné, tak ho zajtra budú mať. Ale takto to nefunguje. Všetko sa dočítate v knihe THE SECRET. Vrele doporučujem. Môžem vás uistiť, že v žiadnej sekte nie som, ani v ničom podobnom, len som začala používať Tajomstvo, veriť si, chcieť, smiať sa a brať život zábavnejším

Neviditeľná.

Ranná rosa, hustá hmla a šero obklopovali lúku na ktorej sme sedeli. Nič som necítila – žiadny chlad. Chcela sa mi len vyrozprávať. Tíško som jej hľadela do vlhkých očí a počúvala. Mám divný pocit. Neviem či si to len namýšľam, ale cítim to a nie som z toho nadšená. Som sama. Možno to tak nevyzerá a niekde vo vnútri ma tiaži samota. Vieš, snažím sa všetkým pomáhať, vypočuť si ich, vyhovieť im vo všetkom a v čo najkratšej chvíli. Len nie je mi to vrátené! V čom to je?
Nevedela som jej odpovedať a ďalej som počúvala.
Nikto si ma nepamätá, alebo nechce pamätať. Som snáď taký nudný alebo nevýrazný človek? Poviem ti zopár príkladov. Tak napríklad raz som sedela na rodinnej oslave a všetci dookola kecali až prišiel rad na mňa, keď sa babka pýtala či aj ja sa tomu venujem. Mala som chuť jej zarevať do tváre. Je to snáď také divné, alebo u mňa nemožné? Veď už toľko krát som jej to hovorila a nič. Ale ostatných si zapamätala. Zvláštne. Mám si to brať osobne? V tú chvíľu som mala pocit, že do tej rodiny ani nepatrím.
Začali jej stekať slzy po tvári. Pokračuj!
Zdá sa ti fér, keď ťa niekto o niečo poprosí a ty povieš JASNÉ nie je problém! Veď ani nie je.
Hneď sa snažím všetko zorganizovať si tak, aby som pomohla a aby bol dotyčný spokojný. Je to pre mňa samozrejmosť a nerobí mi to žiadny problém. Čo keď ja budem potrebovať od nej pomoc? Tak sa aj stalo. Odozva žiadna. Po tretí krát už mi to bolo trápne a vykašlala som sa na to.
A prečo ja môžem počúvať aj hodinu problémy a starosti iných a keď sa chcem zdôveriť ja už je čas na odchod?
Povedz – Ľutujem sa?
Nie! Si len človek, ktorý rád pomáha iným, rád si ich vypočuje, neriešiš rozdiely medzi nimi a popri tom zabúdaš na seba!
Myslím si, že nie som až tak hnusný človek, že by si ma ľudia nepamätali, ale je to tak. Žiadna komunikácia, žiadny očný kontakt. Predsa si ich tváre pamätám, tak prečo oni nie?
Prepáč tej mojej seba ľútosti, ale ja to tak naozaj teraz cítim.
Som neviditeľná.

Selebrita.

V jeden krásny deň som sa rozhodla urobiť niečo pre seba. Zodvihla som telefón a vytáčala číslo do nemenovaného kaderníctva. Aby ste boli trošku v obraze, moje vlasy potrebovali trošku farby a dajakú úpravu.
Po príchode do salóna ma privítali sympatické baby s úsmevom na tvári. Pred úpravou mi ešte ponúkli kávičku a minerálku, ktorú som odmietla ani neviem prečo. Možno som sa bála, že mi ju zaúčtujú. Veď koľko by ma asi vyšla taká káva v salóne keď...
Sympatická, ukecaná blondína mi natrela na vlasy tmavú farbu, porozprávala celý životopis a nechala pôsobiť asi 20 minút. Ako to už býva v kaderníctve zvykom, aj tu mi musela vlasy umyť a nezabudla na výživnú masku, ktorá mala podľa jej slov chvíľku pôsobiť. Z chvíľky sa stala asi pol hodina, čo by nebol až taký problém, ale moja hlávka zaklonená do umývadla naberala červenú farbu a o krku ani nehovorím, ešte teraz si ho ohmatávam či mi nechýba. Bola som rozhodnutá, že utečiem aj s maskou na hlave, alebo začnem kričať od bolesti, keď v tom prišla slečna s blond vlasmi a trápnou otázkou: „Sedí sa vám pohodlne ?“ Mala som chuť jej to umývadlo otrieskať o hlavu, ale zachránilo ju „jemné“ umývanie mojich vlasov. Mala som pocit, že jej prsty mám otlačené na čele a večer som si ani sprchu nemusela dávať. Jednoducho povedané, vodu som mala stečenú až za rajtkami. Konečne. Osprchovaná som si sadla do kresla a čakala na posledné úpravy. Fúkanie a žehlenie. Klasická moja objednávka. Nakoľko som si na žehlenie vlasov zvykla, pretože moje kučery nemusím, stalo sa to mojou každodennou úpravou. Neobišlo ma to ani teraz. Priznám sa, že sa mi z hlavy ešte nikdy takto nedymilo. Podľa pani kaderníčky to tak má byť, lebo vraj to je kvalita žehličky. A ja blbá krava som sa bála, že dnes pôjdem domov bez vlasov. Fuu...posledné úpravy, zhodnotenie mojej až dosť tmavej farby, ktorá vraj po umytí zlezie, poďakovanie a ...
A veľká facka na záver. Účet! Myslela som si, že buď zle počujem alebo sa asi niekto musel pomýliť. Bola som v šoku. Po otázke, ktorú som ešte stačila zachytiť, či budem platiť v hotovosti alebo kartou, vyšlo zo mňa – kartou. Takú hotovosť som asi ani pri sebe nemala. So šokom a priblblým úsmevom som poďakovala a odišla.
Doteraz nechápem a popravde mňa to aj dosť serie. Ale čo už. Veď som predsa nejaká selebrita ! Berte si ponaučenie z tohto príbehu. Ale zase na druhú stranu mám zase o čom písať.

Neskutočne namáhavý deň ma dnes zalial. Necítim si celé telo a nevnímam nič okolo seba. Len kráčam po miestnom parku, ktorý vedie na vlakovú stanicu. So sklonenou hlavou zachytávam moje kroky. Usadám do vlaku, ktorý je preplnený ľuďmi. Hlava mi oťažieva. Je nesmierne ťažká a ja ju už nevládzem udržať tak vysoko. Zaspávam na pleci spolu sediaceho.
Netuším kto to je, ale očividne mu to neprekáža. Postupne a zároveň tak rýchlo sa dostávam do iného sveta. Zachýtam zvuky rachotu koľají a pískajúce brzdy. V hlave sa mi tvoria rôzne zvuky: chôdza ľudí, vietor ktorý udiera do okien, melódie z mobilných telefónov a pridaním mojej fantázie mi vzniká celá skladba. Odráža sa mi v ušiach a pod viečkami sa tvoria farby rôznych tvarov. Upadám do hlbokého spánku. Odrazu sa ocitám na veľkom pódiu so žiariacimi reflektormi, ktoré ma oslepujú, ale ja sa vznášam v rytme hudby. Nechávam sa unášať tým skvelým pocitom basových liniek. 
Keď v tom: slečna, slečna poprosím cestovný lístok. Zobúdzam sa na zaslintanom pleci neznámej osoby.  

ViEdEň a PoHoDa - 3.časť

Po náročnom výlete som absolvovala ďalší. Rodinná akcia sa začala v obednajších hodinách a smerovala do Viedne na zámok Schonbrunn. Je to bývalé letné sídlo Habsburgovcov. Vystriedalo sa tam veľa panovníkov, ale medzi tých najznámejších patrí napr. Mária Terézia s rodinou a cisár František Jozef so svojou manželkou Alžbetou Bavorskou prezývanou Sissi. Zo začiatku sa mi tam veľmi nechcelo ísť, ale nakoniec som bola rada, že som mohla tak krásne miesto navštíviť. Všade naokolo nás obklopovali nádherné záhrady plné kvetov, veľa parkov, fontán a veveričiek, ktoré boli zvyknuté na ľudí a doslova sa ich dalo pohladiť. Taktiež tam je jedna z najstarších zoologických záhrad na svete. Tú sme nenavštívili napriek tomu, že sme mali ešte veľa pred sebou a so mnou ísť do zoo je na celý deň. Bolo tam na čo sa pozerať: labyrinty, skleníky, palmový skleník, botanická záhrada a veľa iného. S mojimi unavenými nôžkami som sa vyškriabala na veľký kopec, kde bol krásny výhľad na okolie. Slniečko nám prialo, tak sme si sadli pod záhradný dáždnik, dali kávičku a pomaličky išli domov. Určite si chcem nájsť viac času na prehliadku tohto miesta. Naozaj ma to veľmi očarilo a teším na ďalší výlet do Schonbrunnu, aby som si ho celý poobzerala aj so zoologickou záhradou. Tí, ktorý nevedia kam na výlet po okolí – doporučujem.

Vo večerných hodinách som sa dopravila ku Galganovi, ktorý pripravil príjemnú a chutnú grilovačku, ktorá mi padla ako ušitá. Rozprávanie sa do nočných hodín a popíjanie čajíku na terase ma úplne zlomilo. To ale ešte nebol koniec mojich tripov.

Po dvojdňovom oddychu začalo ďalšie balenie na festival Pohoda. Jari nás vyzdvihol autom v Malackách, naložil spacáky, stany a mohli sme vyraziť. Pre mňa bola cesta do Trenčína trošku náročná, lebo Jari sa rozhodol, že pôjde cez Babu, čo môjmu žalúdku veľmi dobre nerobilo. Kde som nechala kinedril? Cestu som ale zvládla bez ujmy na zdravie. V areáli už nás čakalo obsadené miesto na stan priamo pri toaletách, alebo jamách ktoré vyzerali ako toalety. Našťastie to nebolo také zlé. Postavili sme stany a mašírovali si obhliadnuť areál. Na to, že som poriadne nevedela aký je program, som sa super zabávala a na moje počudovanie až do ranných hodín. Nebudem tu všetko rozpisovať, myslím že už som za posledné obdobie napísala až dosť. Teda len v skratke. Asi najviac ma zaujala kapela Unkle. Stáli sme v prvom rade priamo pri reprákoch, ktoré mi doslova trhali ušné bubienky, ale tento koncert som si riadne vychutnala. Pred tým ešte „tradične“ Tata Bojs a Richard Muller, ktorého som chcela vidieť a počuť, ale bola som veľmi sklamaná. Asi po troch skladbách som opustila hlavný stage. To ma Galgan nahovoril na dajakú ženskú, ktorá vraj pred tým hrala skôr experimentálno – tanečnejšiu hudbu a teraz spievala uspávanky, ktoré ma naozaj dostávali do stavu – spať. Sory Galgánku, ale to som nezvládala.
Mrzelo ma, že napríklad v piatok nehrali Dnb keď som mala ešte šťavu a energiu na riadne sa vyskákanie a vyjašenie. Nesmiem ešte zabudnúť na hlavnú hviezdu festivalu Fatboy Slima, priznám sa, že som čakala niečo iné. Podľa môjho názoru mohol tento DJ ísť kľudne aj do stanu. Jasné, chápem – hlavná hviezda. Stačili sme navštíviť aj tradične miestnu plaváreň, nakŕmiť prázdne žalúdky a pochodiť ďalšie stage festivalu. Mr Oizo, Pendulum, plnoštíhlu ženskú v kvetinových šatách, ktorá sa mi osobne veľmi páčila a veľa iného. Naše večere alebo skôr už rána sme vždy ukončili v čajovni na super čajíku, ktorý vždy vedel pohladiť na duši. Pohoda bola mojim zakončením skvelého tripu. Všetko som sa snažila si riadne užiť a vychutnať. Teraz už len spomínam a píšem tieto riadky.

Tak ako sme začínali na letisku v Piešťanoch ( Hodokvas ), prešli na miestne Bratislavské a ďalšie Bristolské, Londýnske, Amsterdamské a Viedenské, tak sme náš trip aj skončili symbolicky na letisku v Trenčíne ( Pohoda ).

LoNdÝn a HoLaNdSkO - 2.časť

Naša cesta pokračovala do Londýna. Skoré vstávanie a dvojhodinová cesta autobusom nás sama o sebe dosť zlomila. Žiadna ranná kávička ani čerstvé pečivko, ale prázdne žalúdky pripravené na veľmi dlhý deň, o ktorom sme ešte nevedeli, že bude až taký dlhý a náročný.

Do Londýna sme prišli pre mňa ešte dosť skoro, kde už nás čakal Will. Uložili sme batožiny a doslova vyštartovali na cestu po Londýne. Veď za tri hodinky sa nedá stihnúť všetko, ale ja som mala pocit, že som snáď stihla viac než dosť. Nahodili sme riadne rýchle tempo a náš sprievodca Will nám poukazoval aspoň to najdôležitejšie ako napr. metro a potom metro a ešte metro. Ale nie, to mi len tak pripadalo, lebo v metre sme naozaj trávili dosť času, ale asi sa to inak ani nedalo. Londýn sám o sebe som si veľmi nevychutnala, ale aspoň môžem povedať, že som tam bola a niečo predsa videla. Vyčerpaní po unikátnom výkone sme sadli do najbližšieho podniku na pivko. S kľudom v žalúdku a menším oddychom sme vyzdvihli batožiny, nasadli zase na metro a mašírovali na letisko.

Ďalší let smeroval do Holandska. Teda sprvu to tak malo byť, až keď...Nestihli sme náš let! Kde sa stala chyba nikto netuší. Čo teraz? Náš sprievodca a záchranca v jednom Mr. Will s jeho šarmantnou angličtinou nacupkal k check-ingu k jednej sympatickej pani, ktorá zahlásila, že ďalší let nám ide o hodinu, ale musíme si doplatiť 450 GBP. S prázdnymi kapsami a peňaženkami sme sklonili hlavy a čakali na zázrak, ktorý sa naozaj stal! Po rozhodnutí, že to zaplatíme z Willovej karty sme zašli k ďalšej ešte vtedy mne nesympatickej pani na checkingu , ktorá nám zahlásila ďalšiu negatívnu vec – túto platobnú kartu neakceptujeme! A sme v riti! Will s ňou začal vykecávať, tak dobre po anglicky, že moje anglické schopnosti nestíhali až na jedno slovíčko FANTASTIC! – zahlásil Will a ja som vedela, že príde pozitívna správa. Ako čajky sme sa na neho vrhli, že čo sa deje a on nám len povedal, že to máme zadarmo! Čo? Prosili sme aby nám to zopakoval. Jednoducho nám pani na okienku spravila láskavosť ( asi keď videla tie smutné, roztrasené ksichtíky ) a pustila nás v podstate zadarmo. Boli sme jej veľmi vďační tak isto aj Willovi bez ktorého by sme to asi nezvládli. Nakoniec s úsmevom na tvárach sme vyprevadili Willa a čakali na naše lietadlo.

Keď už sme konečne sedeli v lietadle, stačili ešte zahlásiť, že bude mať meškanie. Z meškania sa stala asi hodinka, čo mňa osobne vôbec nevytočilo, lebo som bola rada, že už sme na ceste do Holandska. Konečne! Sme tu! Síce s asi 3 hodinovým posunom, ale čo na tom, hlavne že už sme na pôde Holandska. Nasadli sme do vlaku smer Amsterdam a nachádzali už pozatvárané informačné centrá a preplnené hotely v ktorých bolo veľa turistov vďaka festivalu, ktorý sa tam konal. Na moje prekvapenie som bola dosť v pohode a pripravená prespať aj v parku, ale chlapci to mali o niečo ťažšie. Preplnené turistické vaky im dali riadne zabrať a pomaly uberali sily. Boli sme rozhodnutí to zakotviť v najbližšom Coffeshope, keď nás v tom oslovila jedna miesta holka a ponúkla hotel. Bez zbytočných rečí sme hneď súhlasili. Hotel bol kúsok za centrom čo nám vôbec neprekážalo. Hodili sme ešte teplú sprchu a ani neviem ako, ale v izbe nastalo hrobové ticho. Zaspali sme ako malé deti, unavení, zničení, vyčerpaní, bez síl.

Ráno chalani vybehli do infocentra a našli niečo unikátne. Loď. Áno, posledné dve noci sme bývali na lodi. Zo začiatku my to prišiel ako dobrý nápad, ale keď som vošla do izbietky veľkej asi 2 krát 3 metre, kde sme sa pomaly ani všetci traja nepomestili a loď sa začala kývať ako šalená, tak som si povedala, že to asi nezvládnem.
Konečne sme sa vybalili a vybrali na dennú obhliadku Amsterdamu. Po ceste som neodolala čerstvým koblížkom a kávičke. Tak teraz už môžeme ísť. Všade samá úzka ulička, veľa obchodíkov, mostov s loďkami, bicyklov ktoré ma veľmi zaujali, ( keď som videla partiu dievčat v sukienkach ako si to mašírujú na tzv. hercipleskách mi to prišlo smiešne ale popritom dosť praktické a výhodné ). Nemôžem nespomenúť kvantum coffeshopov , ktoré sme tiež navštívili a to hneď prvý deň, keď sme si chceli urobiť dobrú náladu a spríjemniť cestu. Poviem vám ja osobne som mala dosť. Úsmev od ucha k uchu a môžeme pokračovať v ceste. Pobehali sme celé okolie, námestie, parky, mosty...Snažila som sa čo najviac unaviť aby sa mi v lodi dobre zaspávalo. Zo začiatku som mala rôzne pocity a nedalo mi zaspať, ale nakoniec sa to podarilo a ráno som vstávala s úsmevom na tvári. Popravde tam bol riadne vydýchaný vzduch a smrádek, veď spať v takej malej miestnosti bez okna a s dvomi chlapmi,
človek aby sa bál, že sa zadusí.

Ďalší deň sme objavili pekné miesta Amsterdamu až na vyspevované tulipány, ktoré som videla akurát tak v obchodíkoch ako umelý present. Popri chodení po okolí sme sa zložili na veľkom námestí, kde vystupoval náš sprievodca z Londýna Will. Nie, naozaj sa na neho tak podobal, že som ho chcela zavolať na pivko. Popri ceste sme si sadli v jednom coffeshope na čajík a potom v jednej hospúdke na pivko, ktorá mala posedenie aj vonku, tak sme si mohli vychutnávať ten super pocit a vstrebávať zážitky z dňa.

Na ďalší deň sme sa rozhodli zbehnúť do požičovne bicyklov. Bola to riadna prča. Som sa zo začiatku nevedela dosmiať, ale mali sme možnosť vybehnúť aj za mesto a pozrieť si nejaký ten mlyn a veľký park kde sme zahádzali frisbee a pozreli si vystúpenie malých bubeníkov, ktorí tam mali zrejme dajaký festival. Túto jazdu som si riadne vychutnala a aj odparkovanie to pri jednom móle kde sa pomaly stmievalo. Neodpustili sme si ani nočnú prechádzku po asi najznámejšej ulici v Amsterdame Red light district. Krásne, mladé ženy vo výkladoch, veľa sex shopov, obchodíkov , múzeí so sexuálnymi pomôckami a hlavne veľa chlapov, ktorí sa týmto všetkým nevedeli nabažiť. Popravde sa im ani nedivím. Chalani sa predo mnou tvárili, že ich to veľmi nezaujíma, ale akonáhle som sa vzdialila, nevedeli sa vynadívať. Naozaj som nechápala, ako sa môžu tak pekné, mladé babenky predávať.
Večer sme naštartovali naše tátoše a išli si vychutnať poslednú noc na lodi. Tak ako noc, som si vychutnala čerstvé raňajky na palube. Výhľad na vodu ma tak očaril, že až mi bolo smutno, že už musíme odísť. Ale na druhú stranu som sa aj tešila domov, lebo ponorka medzi nami sa začala stupňovať a naozaj už bolo toho dosť. Pobalili sme sa a vaky zaniesli do úschovne na vlakovej stanici, kde sme mali tiež menšie problémy, ale to už sa mi nechcelo riešiť. Dali sme si ešte posledný obed v tomto geniálnom meste, pochodili naposledy úzke uličky a popri tom objavili čínsku štvrť. Naozaj veľmi pekné a zaujímavé mesto. Očarila ma tá pohoda, milí ľudia, pekné prostredie a jednoducho celý Amsterdam. Už teraz sa chystám na to, ako si pobalím veci a poletím smer AMSTERDAM!

Naozaj dosť vyčerpaní sme sa dogúľali na letisko s tým, že už je všetko za nami a už nás nemôže nič prekvapiť. Omyl. Pani za priehradkou chcela od nás za každú batožinu 20 EUR. Nevedeli sme jej vysvetliť, že tieto batožiny už máme zaplatené. Vraj nejaký ich nový zákon a bla bla bla.... Z kapies sme dokopy vyškrabali nejakých 10 EUR. Neostávalo nám nič iné len vytiahnuť kartu a zaplatiť naše batožiny. ( Najlepšie bolo, že na Slovensku sme sa dozvedeli, že tento poplatok sme vôbec nemali platiť, nakoľko sme ich mali zaplatené ešte pred tým ich novým zákonom). Sadli sme do lietadla smer Viedeň, kde nás už čakal Dawáčov brat aby naše zlomené telá dopravil do Blavy. Nakoľko som mala desné bolesti zubov, na cestu domov si ani nepamätám. Zaľahla som do postieľky a vstrebávala všetky zážitky.

Bol to naozaj veľmi pekný, zaujímavý, náročný trip s množstvom zážitkov. Napriek tomu, že som sa takejto dovolenke vyhýbala som rada, že som ju mohla absolvovať a teším sa až zase niečo vymyslíme. Chcem sa ešte na záver poďakovať všetkým za ubytko, pohostenie, sprievodné výpravy, dopravu domov a keď som na niekoho, niečo zabudla tak ďakujem.

HoDoKvAs a výlet do BrIsToLu - 1.časť

Neviem ani ako začať. Toľko informácií a zážitkov mám v hlave, že moje prsty nestačia na klávesnici zachytávať myšlienky, ktoré mi behajú v hlave. Je toho veľa, čo chcem vtesnať na plochu môjho blogu a určite sa stretnete s viacerými verziami, ale tu je tá moja.

Tak pekne poporiadku. Dvojtýždňová dovolenka sa mi začala Hodokvasom. Po minuloročnej skúsenosti som zhodnotila, že festival Hodokvas už neabsolvujem. Odradilo ma aj tento rok veľa vecí ako napr. organizácia, nenormálne prešacovanie ľudí a to nie len jeden krát, zmena dátumu, interpreti ... dalo by sa toho nájsť viac, ale určite som si to nevšimla len ja a tak nejako to ide dolu vodou. Tento rok som Hodokvas absolvovala, len kvôli kapele Cypress Hill. Bol to super zážitok. Skákanie po hlavách, riadna tlačenica a skolabovanie mojich hlasiviek dalo riadne zabrať, ale stálo to naozaj zato. Tí, ktorí tam boli, vedia o čom hovorím. Po koncerte nás doslova vyhostili z priestorov hlavného pódia, čo ma dosť prekvapilo alebo skôr zaskočilo. Veď sme predsa na festivale a kde inde si človek môže vychutnávať pocity z koncertu, keď nie na tráve hoci kde v priestoroch festivalu. Chceli sme sa presunúť na vedľajší stage, ktorý vlastne ani nebol. Len nejaký väčší stan a zopár malých, kde v podstate nič moc na môj vkus nebolo. Asi o 2 hod. v noci sme zakotvili v čajovni na teplý, chutný čajík kde sme zbalili saky-paky, nasadli do auta a mašírovali domeno. Myslím, že nám ani nič iné neostávalo. Celé mi to pripadalo akoby organizátori vsadili len na dve mená festivalu a na všetko ostatné trošku pozabudli alebo nedomysleli. O piatku nemôžem nič povedať, lebo som ho neabsolvovala. Podľa toho čo hovorili ostatný – nič moc. Dosť ma mrzí, že sa tento dosť obľúbený festival takto serie. Škoda.

Po menšom oddychu sme s Galganom pobalili tie najdôležitejšie veci ( aj to som bola donútená ešte polovicu vyhádzať ) a s Dawáčom smerovali na letisko. Všetko išlo hladko. Po necelej hodinke sme dorazili do Bristolu , kde už nás čakal kamarát Spike. Na letisku sme si dali ešte super extra silnú kávu, objednali taxík, ( ktorý mal pochopiteľne volant na druhej strane, čo nám sprvu bolo divné a smiešne, ale zvykli sme si ). Po menšej obhliadke mesta z okien taxíka, sme ešte poobzerali „typicky“ anglický byt a unavení sa rozložili v obývačke.

Musím vám ešte prezradiť čo som si pri tej obhliadke všimla. Tak napríklad „opäť typicky anglické“ vodovodné kohútiky v kúpeľni mali dva vývody, teda jeden na teplú a druhý na studenú vodu. Keď ste si chceli „teda pustiť“ vlažnú vodu, museli ste kývať rukami z jednej strany na druhú. Ďalšia vec bol vypínač tiež v kúpelni, ktorý fungoval asi tak, že bolo treba nahmatať šnúrku visiacu zo stropu a potiahnuť ako na niektorých toaletách. A finále bol krb v izbách, ktorý vlastne ani nefungoval, bola to len taká ozdoba, ktorá zbytočne zaberala miesto v izbe. Bolo to veľmi zaujímavé, niečo nové a pekné (aspoň pre mňa). Inak taký klasický anglický byt je veľmi útulný, každý rovnaký ( teda aspoň zvonka určite, - by som normálne nevedela do ktorých dverí vojsť ) a s peknými maličkými záhradami, kde viselo oprané prádlo asi týždeň kým vyschlo, lebo za deň vám zmoklo x-krát. Tak asi takto v skratke o anglickom byte.

Na druhý deň ráno nás už čakala kávička s raňajkami na stole v peknej kuchyni. Naozaj ma očarila táto miestnosť plná zdravých vecí. Spike sa o nás veľmi dobre postaral. Mali sme sa ako v perinke. Vonku bolo trocha pod mrakom, to znamená, že bolo super počasie na výlet. Je známe, že v Anglicku často prší, tak ma tešilo, že počasie nám praje a my môžeme vybehnúť na obhliadku mesta. Pešobus bolo najlepšie riešenie, aby sme videli všetko čo sa dá. Je pravda, že po ceste som videla dosť. Chladničky, kreslá, televízory pred domami, veľa obchodíkov a ľudí rôznych národností. Je známe, že v Bristole sa dobre nakupuje čo sa handier týka. Je to naozaj tak. Lacné obchody s výpredajmi a veľkým sortimentom mi nedalo pokoja. Dosť ma ale znechutilo v niektorých obchodoch ako boli veci pohádzané po zemi ( nikto sa neunúval to dať naspäť na vešiak, ale rovno hodil na zem ). Chalani boli takí zlatí a odtrpeli so mnou behanie po obchodoch. Nakoniec oni mali väčšie tašky ako ja.

Spike nás povodil všade po okolí centra, ale naše žalúdky už spievali od hladu. Dali sme si klasické „anglo-americké“ jedlo: hamburgery, hranolky a kolu. Super zdravá strava. Určite si všetci pochutili ako ja. Unavení z celého dňa, sme skočili do potravín, nakúpili niečo na večeru, pokuchtili, naplnili žalúdky, popili nejaké drinky, zahrali karty a upadli do spánku.

Na ďalší deň nás neprekvapilo daždivé počasie, tak sme boli donútení zostať zatvorení v byte. Po pár hodinách to chalanom začalo riadne preskakovať, tak som musela niečo vymyslieť. Fakt sa to nedalo už s nimi vydržať. Po ľahkom, neskoršom obede sme museli znudení už konečne vypadnúť von. Zakotvili sme v jazzovom klube The Old Duke, kde práve hrala postaršia kapelka. Bolo to veľmi zlaté a také iné. Štýl hudby sa zmenil, po návšteve miestneho DnB klubu Timbuk2. Pripomínalo mi to trošku náš SubClub vo väčšom vydaní. DnB hudba, ktorá mi skoro roztrhala ušné bubienky ma dostala do nálady. Klub sám o sebe bol veľmi pekný, ale chýbalo mi tam viac ľudí. Možno to bolo tým, že to bolo počas týždňa. Ďalší pešobus, ktorý čakal priamo pred klubom, nás zaviedol až k bytu.

Posledný deň sme navštívili okolité parky, mosty, prístavy a jednu veľmi peknú Bristolskú „historickú“ katedrálu. Na mokrej tráve v peknom prostredí neďaleko nejakej jaskyne sme si zahádzali frisbee, pokochali sa výhľadom na okolie a pomaličky sa vracali domov. Čakalo nás totiž skoré vstávanie na bus do Londýna, tak sme pokecali o zážitkoch, rozlúčili sa s miestnymi a išli buckať.

Bristol je mesto a ceremoniálne Grófstvo pri rieke Avon, tak sa chcem poďakovať pánovi Grófovi za jeho pohostenie, ubytovanie, sprevádzanie po okolí, vytrvalosť a tak nejako za všetko. Taktiež ďakujem Betke za strpenie, ktorá vydržala našu väčšiu návštevu vždy s úsmevom. Ďakujem.

Lenny Kravitz

Po náročnom, ale príjemnom víkende, ktorý som strávila aj v Trenčíne na Best Feste, kde som mala tú česť vypočuť si Matrosha, Kvetka a iných na reggae stage je tu ďalšia akcia a to koncert Lennyho Kravitza. Vždy som čakala, na to, že ho určite bude počuť na jednom z festivalov. Vycítila som ho. Nie je to síce na festivale, ale myslím, že na štadióne v Petržalke si ho vychutnám do sýtosti. Slnko, leto, teplo a už to začína. Zaneprázdnená na celé víkendy dopredu a stále je sa na čo tešiť. Lenny je jedeným z mojich naj. interpretov čo sa týka pop-rockovej scény. Niežeby som sa o neho dopodrobna zaujímala, ale jeho skladby a charizma majú niečo do seba. Zopár slov na úvod a ako to dopadlo?
Začalo pršať. S dáždnikom nad hlavami sme s Galganom utekali na autobusovú zastávku, trmácali sa v zápchach asi tri štvrte hodinu, až sme napokon dorazili na štadión. Bol tam už riadny počet ľudí, tak sme si kúpili niečo na osvieženie a hľadali vhodné miesto. Zakotvili sme to rovno pri zvukárovi. Pred koncertom, ešte dobré miesto. Začalo sa vyčasovať a zároveň na pódium vystúpila kapela Para. Na to, že ju vôbec nepočúvam ma na začiatok dostali do nálady. Po nich nastúpili OneRepublic s hitom Apologize, ktorých si Lenny vybral ako predkapelu a nakoniec to najlepšie na čo sme všetci čakali. Lenny nás nechal nejakú dobu čakať, ale hneď pri prvej skladbe dostal masu ľudí do riadnej rockovej nálady. Nevynechal svoje známe hity z 90-tych rokov ako napr.: Dig In, It Ain´t Over Til Itś Over a hlavne moju obľúbenú American Woman. Svojim sexi hlasom predstavil aj svoj nový album IT IS TIME FOR A LOVE REVOLUTION. Odzneli aj mne menej známe skladby zo začiatkov Lennyho kariéry. Dav ľudí mi bránil vo výhľade na pódium, ale Galgánek bol taký zlatý, že mi umožnil výhľad na Lennyho a celú kapelu. Touto cestou mu chcem aj poďakovať, že to tam so mnou vydržal aj z iných dôvodov, ktoré tu nebudem rozoberať. Myslím, že by mali na koncertoch ľudí ukladať pod pódium podľa výšky, lebo poviem vám, keď sa pred vás postaví dvoj metrový chalanisko a ešte začne mávať rukami, tak ste úplne v .... To ma ale neskôr omrzelo a nechcela som si tým pokaziť náladu, aj keď po zdravotnej stránke to nebolo so mnou najlepšie. Jednoducho povedané, koncert som si riadne vychutnala po svojom, mám super zážitok a splnil sa si malý hudobný sen. Lenny nabehol aj na tribúnu medzi ľudí, kde som nebola, ale na druhú stranu riskovať nejaký infark...
Po asi dvojhodinovom koncerte nás čakala cesta domov, ktorú sme absolvovali pešobusom. Moje lýtka ma riadne pálili, v hlave mi hučalo a v brušku bručalo, ale naozaj to stálo za to!
Neviem ani ako som zaspala a ako som dokázala vstať, ale teraz už sedím v práci obklopená papiermi, ale nadá mi to dokončiť tento článok.
Takže teším sa na ďalšiu akciu. Čo teraz nasleduje? Žeby Hodokvas a Cypress Hill? Teším sa a dúfam, že sa vidíme.

Víkend - Wilsonic.

PIATOK 06:30
Skoré piatkové ráno a mne znovu zvoní budík. Lenže toto bolo trocha iné. Vstávam s úsmevom na tvári. S úsmevom? No jasné! Veď je už piatok, čaká ma pestrý víkend, výplata na účte už plače od radosti kedy ju vyberiem, v sobotu budem o rok staršia a nakoniec nástup na festival Wilsonic. Nikdy som nemala tú česť ho navštíviť, ale tento rok som sa rozhodla ho absolvovať. Neviem čo ma čaká len z rozprávania a čítania na blogoch Galgana a Dawáča . Z toho dôvodu nemám možnosť o tom veľa písať, ( viac na stránke Wilsonic)a už spomínaných blogoch )ale pre zmenu napíšem o zážitkoch, pocitoch a nálade ktorá medzi nami kolovala. Teraz ma ešte čaká práca, zorganizovanie obedu a sledovanie času kedy budem môcť vypadnúť.

Fúúú, konečne doma. A víkend sa môže začať. Nachvíľku som si ešte poleňošila a netrvalo dlho, celá posádka sme sa stretli na byte. Popili sme ešte nejaký ten čajík a vyrazili. Prvá zastávka smerovala do bizniska naplniť žalúdky, popiť nejaké pivká a ani dážď nám nebránil v tom vydať sa na Wilsonic. Tak a už sme na mieste. Vystáli sme si radu a vstúpili do arény plnej hudby. Menší priestor s dvomi stageami a jednou uzavretou arénou sme poobzerali, aby sme mali nejaký prehľad, kde sa čo deje. Na doporučenie Daváka sme zostali na hlavnom stage kde práve hrali CHRISTIAN PROMMERS DRUM LESSON. Mne ešte vtedy neznáma jazzová kapela so sympatickým bubeníkom. Na to, že som vôbec nemala poňatia kto to je, ma príjemne prekvapili a rozhýbali telo. Po koncerte bolo treba doplniť zásoby tekutín, posedieť pri Dunaji ( poviem vám pekný výhľad na okolie ), pofajčiť, pokecať aj s Angličanom, ktorý tvrdil, že je James Bond. V tom začali na hlavnom stage hrať Nôze – maskoti Wilsonicu. Priznám sa, že ma hudobne veľmi nezaujali, až na pár skladieb, ktoré mi boli známe, ale vystúpenie nemalo chybu. Dvaja prihriaty chlapi ( nič proti homosexuálom ), ktorý nám ukázali nahé telá, zadočky a lásky plné bozky ma riadne pobavili. Bolo už niečo po polnoci a naše žalúdky plakali od prázdnoty. S Galganom sme si vystáli nejaký ten čas na jedlo. Poviem vám, výber nič moc. Dala som si vraj kuracie na grile ( po grile ani stopy ) a o kuraťu ani nehovorím. Ale malo to jedno pozitívum. Pani predavačka, alebo ako ju nazvať mala v tom trošku bordel a tak mi nevedomky dala dve klobásy namiesto jednej. Tak si Galgánek spokojne pochutnával na dvoch klobásach. Ako si tak napchávame žalúdky, v diaľke pozorujeme jednu motkajúcu sa osôbku. Moták. Prisadol si aj s Editkou, prehodili sme zopár slov a spokojný sme sa presunuli pod stan s hudbou. Priznávam, že netuším čo práve hralo, ale viem, že chalanom došli cigári. Zašli sme do neďalekého podniku kúpiť zásoby cigariet. Tam nám, ale barmanka dala podmienku, cigy za nápoj. Teda pokiaľ sme si chceli kúpiť cigarety, museli sme si kúpiť aj niečo napitie. Tak to som ešte nezažila. Posedeli sme teda pri pivku a kofole a vrátili sa naspäť na festival. Bolo už dosť hodín, tak sme naliali do seba nejaké redbuli a bežali sa doriadiť na DJ SKREAM. Zo začiatku som sa dosť bavila a vyskákala až potiaľ som si neuvedomila, že pre moje uši hrá dookola to isté. Jimmimu to ale navadilo a DJ SKREAM mu utkvel v pamäti a myslím, že bude mať aj nejaké následky. Týmto ho zdravím - tu tu tu tu tuuuuu tuuuu tuuuu tuuuuu :-D
Asi o piatej ráno, keď už začalo svitať a naše očká už klipkali sme sa s ťažkými nohami vyštverhali na most a doplazili až k električkám. Jimmi s Davákem si neodpustili ričmena, ktorý ich skoro vyhodil z električky. Unavený, ale s úsmevom doslova s rehotom a dobrou náladou sme poliehali do postele a ako som zaspala ani netuším. Piatok hodnotím veľmi pozitívne nad moje očakávania. A čo sa dialo v sobotu sa dočítate v nasledujúcom článku.

Víkend - Wilsonic.

Sobota 14:00
Pomaly otváram oči aby mi ich to silné svetlo, ktoré nám prenikalo cez okno nevypichlo. Ledva, ledva som sa vyškriabala z postele s pocitom, že ma čaká ďalší dlhý deň a ešte dlhšia noc. Dala som si kávičku, hodila sprchu a kamaráti nezabudli na moje narodky, ktoré sme hneď začali splachovať šampanským. Po dohovore s Katkou a Ďurecom sme dali stretko v sade Janka Kráľa. Aby sme trošku vyvetrali hlavy a žalúdky, zahádzali sme si frisbee, posedeli pod stromami, popili už doma pripravený drink a neskôr sa presunuli do vedľajšieho pabu naplniť brušká. Trocha unavený a dnes ( sobota ) o niečo skôr sme dorazili na Wilsonic. Už v podstatne dobrej nálade sme sa postavili pred hlavný stage kde spievali dve rozkošné holky NOVIKA. Celkom ma zaujali. O aký štýl hudby presne išlo neviem, ale pačil sa mi ich pohodový spev. Čo ma ale dosť dostalo, bola jedna Švédka nazývaná Yukumi Nagano aj so svojou kapelou LITTLE DRAGON. Jej hlas bol úžasný. Doporučujem. Hneď po nej nastúpili ospevovaný BONOBO. Na to sa chalani najviac tešili, tak som bola zvedavá čo to bude zač. 8 členná kapela so sympatickou speváčkou ma úplne ohúrili. Bolo to síce z trošku iného súdka ako som zvyknutá, ale hovorím vám, bol to super zážitok. Keďže som zároveň oslavovala narodky, nemohli chýbať poháriky s hruškovicou, ktoré mi hneď stúpli do hlavy. Pri bare, kde nás obslúžili super barmanky, sme si vypočuli práve hrajúcich INDY & WICH. Konečne niekto koho poznám. Chlapci boli super ale určite sa nevyrovnali beadboxerovi SKILLEROVI. To čo predviedol sa nedá ani slovami popísať. To treba vidieť. S otvorenými ústami som na neho pozerala a určite som nebola sama. Hruškovica nás dostala do varu a dopomohol k tomu aj DJ FLYING LOTUS. Černúšek s bielymi zubami a tanečnou hudbou nám rozprúdil krv v žilách, ale úplne nás dorazil DJ KENTARO. Zo začiatku riadne skreče a neskôr dnb. Tak to bol vrchol večera. Ľudia nevedeli čo zo sebou a my sme boli na tom podobne. Srdce mi išlo vyskočiť, ale telo nechcelo prestať. S Galganom, Jarouškem, Davákem a Jimmmim sme skákali ako zmyslu zbavený. Proste DJ Kentaro vedel čo potrebujeme. Riadna dávka eufórie a extáze nás pomaly začala požierať a najväčším darom mi bola čistá voda, ktorú som si vychutnávala ako nikdy pred tým. Rozbitý na sračky sme sedeli na lavičke a vychutnávali posledné hodiny festivalu. Stačili sme ešte zachytiť vyjednávajúceho Galagera, ktorý si doslova vydupal už neexistujúcu klobásu od miestneho predavača. Trocha komédie na záver. Ešte trocha dobrej nálady do pľúc a pomaly sme sa začali potácať do postieľky. Priznám sa, že som vstúpila na tento festival ako človek, ktorý nevie do čoho vôbec ide a teraz viem, že na budúci rok to bude prvý festival, ktorý absolvujem.

Práskareň 2008.

Info: fotky z akcie Práskareň 2008 si môžete stiahnuť na priloženom linku.


stiahni tu

...pocitové myšlienky...

Tak ako v zime padajú chladné vločky, sa moje slzy kotúľali po lícnych kostiach. Ich dopad bol chladný a zároveň veľmi horúci. Čo sa stalo? Neviem. Poznám tú odpoveď. Len malé svetlo v blízkosti mojich očí sa ligotalo. Vstávam? Nie ešte ticho počúvam tikot čiernych bodiek. Začínam sa strácať ako para na zahmlenom zrkadle. Nevnímam. Rozmýšľam. Čo sa zase deje? Aký vírus to je tento krát? Má to ešte zmysel? Určite to vie lepšie ako ja, je lepšia, viacej rozumie o čom nemám ja páru. Neverím si? Mám ešte čakať? Toľko otázok a kde sú zase na ne odpovede? Hľadám, pátram niekde v hĺbke čiernej diery. Dlhá cesta za mnou ale či bude ešte pokračovať – neviem. Ako to zo seba dostať mám a s kým moje ústa prehovoria sa dozviem na konci lesnej cesty, kde veľa prekážok ma čaká.
Je teplo a ja nemôžem dýchať. Potrebujem vzduch! Potrebujem sa nadýchnuť. Je mi zima a ja potrebujem teplý vánok aby zohrial moje telo. Plazím sa po horúcom piesku a nenachádzam vodu. Uvädám ako púpava ktorej slnečné svetlo zhasína.

Pre TeBa.

Bosá behám po rannej rose. Chladné kvapôčky sa mi lesknú na snedej pokožke a zelená tráva sa odráža v jeho očiach. Ešte ich len otvoril, keď slniečko začalo naťahovať svoje dlhé mihalnice. Úsmev na tvári mu rozžiaril celú tvár a ja s mokrými nôžkami si sadám k nemu. Džbán plný rosy nám uhasil smäd a semienka, ktoré sa stratili pri vánku letu , nám naplnili plačúce žalúdky. Vtáčiky začali svojim koncertom prebúdzať všetkých naokolo. Všetko sa otáča k jasnému slnku. Ani moja tvár neodolá. Teplé lúče ma zohrievajú a rosa opadáva s mojich bosých nôh. On sa len prizerá. Úsmev sa nestráca a v očiach len ligot sa na mojej tvári odráža. Je ticho. To nám stačí. Vieme čo si chceme povedať, ale mlčíme. Chápem – vidím na ňom všetko čo sa odo mňa žiada a on len kytičku prvých sedmokrások mi do rúk vkladá. Oproti sebe v ladnej polohe sedíme a chladné kúsky sladkého pokušenia si do úst vkladáme. Potíšku sa mi rozplýva v ústach a ja si len vychutnávam ten pocit. Zostalo už len málo. Len malé, ale pre nás veľké M. Vkladá mi do úst posledný kúsok bielej čokolády a tíško šepká...
Teraz len hlboká voda s malými loďkami sa pod nami plaví. Kráčame po drevenom chodníku, ktorý nekončí. Sedmokrásky už sa plavia do neznáma a moje bosé nohy už našli to čo potrebovali. Teba.

23.04.2008

Všetko to začalo už od skorého rána. Budík mi zvonil ako kostolné zvony na polnočnej omši a ja som bola donútená sa vyškriabať z postieľky. Nie, tento krát nesmerovala moja cesta do práce, ale lekárke pre potvrdenie, ktoré bolo pre mňa dosť dôležité. Aby som si urobila pekný tzv. voľný deň ( lebo do práce sa mi už nechcelo ) tak som si privstala. Urobila môj obľúbený žihľavový čajík a čakala na sľúbené teplé pečivko, ktoré mi mal môj Galgánek doručiť. Nič. Nebolo ho. Musela som sa uspokojiť s jogurtom. Ja a moje teplé pečivko sa míňali na električkovej zastávke. Ale čo už. Galgan mal po namáhavej nočnej prácičke, tak som ho nechcela nútiť tým, aby sa so mnou trepal vlakom do MA.
Nasadla som do vlaku smer MA, v ušiach mi odznievali tóny Lennyho Kravitza a aby mi cesta rýchlejšie ubehla, vytiahla som nejakú tú krížovku. Ďaleko sme nedošli. Pár metrov za Zohorom, kde nás obklopovalo len pole a holé nebo sme zastali. No keby len zastali. Hodinku naviac si posedieť vo vlaku - žiadny problém. Len nervozita a nestíhačky k lekárke ma pomaly dovádzali k šialenstvu. Po hodinke sa vlak pohol, ale smerom naspäť. Nechápala som. Ďalšiu chvíľku sme postáli v Zohori ( to už som prestávala dúfať, že to vôbec stihnem ). Nakoniec sme do MA dorazili. Rozbehla som sa k mojej lekárke, aby som ju zastihla, lebo jej ordinačné hodiny boli v ten deň len do 11hod. Stihla som. Celá spotená a zadýchaná si sadám do čakárne a čakám. V tom vybehne pani v bielom plášti a zahlási, že už ma nezoberie, lebo už vyzberala kartičky a bla bla... Podarilo sa mi ju prehovoriť, ale moja milá pani doktorka mi potvrdenku aj tak nevystavila. Žeby zbytočná cesta? So zvesenou hlavou a zaťatými zubami sa trepem na vlakovú stanicu. Tam sa dozvedám, že vlak mi ide až o hodinu. Kávička a zopár čerstvých voňavých fornetkou ma trošku pohladili na duši. Dočkala som sa. Vlak dofrčal ( smer BA ) a ja si sadám ku kamáratovi o ktorom je známe, že srší vtipom a človek sa sním nikdy nenudí, ale čo sa sním dnes stalo? Vraj BIO 5, hovorí mi. To som ale ešte netušila, že ďalšie 20 minútové meškanie ma môže znovu zastihnúť. Konečná zastávka v Lamači a návšteva mojich bývalých kolegov mi znovu pridali na nálade. Stretko s Galganom a potom šup do plavárne, ktorá mala byť podľa môjho hľadania na nete otvorená do 15hod. Vstupujeme dnu a dozvedáme sa nečakané. Plaváreň je už pre verejnosť zatvorená. Tak to už je sila! Moje negatívne vibrácie sa pomaly prenášali aj na moju druhú polovičku. Ďalšou zastávkou bolo jedno pohostinstvo. Dali sme si po borovičke aby sme si zdvihli náladu. O náladu sa postarali aj návštevníci pohostinstva. Svojim „pekným“ spevom sa postarali o zábavu.
Pre radosť som si kúpila nabíjačku do môjho mobilu, ktorú som nedávno stratila a k tomu ako bonus basketbalovú loptu. Vidím, že som sa dosť rozpísala a môj deň ešte neskončil. Čo sa teda ešte stalo? Moja nová nabíjačka nefungovala, odišiel nám televízor, pohltila ma chrípka, niečo sa stalo zo žalúziami a čo ešte? Asi by aj stačilo nie?
Môj super deň som zakončila filmom o Stanley Kubrikovi ( inak doporučujem ) a nejakou tou fajkou mieru.
Očička už mi klipkali a ja som sa tešila, že už sa tento deň končí. Ale ako sa hovorí – mohlo byť aj horšie.
Pekný deň.

Po stopách...

Išla som podľa stôp, ktoré ma prenasledovali. Obula som si tie najmenšie topánky a ten najširší klobúk. Pre istotu išiel so mnou aj môj mravec Karlík. On je môj veľký ochranca a zo všetkého najviac ma nenávidí. Napriek tomu si skvelo nerozumieme. Tak ale teraz už k veci. Prenasledovali sme tie stopy. Boli neuveriteľne obrovské, že sa Karlík do nich vôbec nezmestil. Doviedli nás k chalúpke obrastenej nejakou zeleňou. Poviem vám krásne to tam naokolo rozvoniavalo. Poobzerali sme si chalúpku a nedalo nám neochutnať tú krásne rozvoniavajúcu zeleň. Vyškriabali sme sa až ku komínu ,kde bola zeleň suchá a dobre vyúdená. Karlíka som musela zobrať na chrbát, lebo takú výšku by asi nezvládal. Ty kokso! Asi sa dobre naraňajkoval než sme vyrazili, lebo bol ťažký ako dve žirafy, s klokanom a s obéznym červom. Ale zvládla som to. Tá krátka a nie namáhavá túra za stopami nás úplne vyčerpala. Boli sme tak hladný, že orchester v žalúdku vyhrával ako na veľkú noc. Nedalo nám to. Pojedli sme polku strechy. Nenažranému Karlíkovi nestačilo – musel zjesť o jeden list naviac. Potom to tak aj vyzeralo. Nedalo sa to sním vydržať. Vyletovalo to z neho ako kyslí vetrík za jarného svitania. Z kapse vytiahol nejakú indiánsku dímku, ktorú vraj dostal od svojho dobrého nepriateľa Zipa. Zip jazdí na taxíku a podľa toho čo mi rozprával Karlík je to dosť dobrý debil. Ale hlavne, že máme dímku. Nadupali sme do nej vyúdenú zeleň. Doslova nadupali. Až mal Karlíček z toho svalovicu.
Jemný, voňavý vánok som vtiahla do mojich ružovučkých pľúc a tlačila, tlačila do hlavy až tak silno, že mi z uší vyletel kus hrachu, ktorý sa mi včera pri obede nejako vytratil z polievky. Boli sme úplne odpálený na druhú stranu strechy. Piskľavý smiech môjho priateľa zobudil starú ježibabu Bugabu. Vybehla von, stiahla nás zo strechy a milým úsmevom nás pozvala do jej chalúpky. Karlíkovi bola nejaká povedomá. Stav v akom bol, mu nedovoľoval si spomenúť kde ju nevidel. Na očakávanie bola veľmi milá. Zatvorila nás do veľkej klietky, kde sme ani nestali. Zrazu sme začuli flekovať auto. Jasné! – bol to Zip. No paráda tak Bugadu a Zip? Hnusná to dvojka. A čo bude teraz s nami? No nič – čo asi. Ako nás Zip uvidel v tej obrovskej klietke prepadol smiechu. Svojej milej riadne vynadal, že čo to za parazitov ulovila. Bol taký hnilý, ale požičal nám taxík aby nás zase niekedy videl. V tom sa prebudím celá spotená od potu, že čo to za nezmysli sa mi snívali. V tom niekto trúbi. Vykuknem z okna a tam v žltom taxíku sedí mravec...

Tieň.

Našla som ju sedieť za veľkým, guľatým stolom ktorý stál v strede tmavej miestnosti. V očiach sa jej leskli malé, teplé trblietky. Gúľali sa po jej bledých lícnych kostiach – tak potichúčky. Ich dopad na chladnú dlážku mal sklovitý tón. Prisadla som si. Všetko bolo také chladné. Cítila som ako mi mráz behá po celom tele. Bolo to moje rozhodnutie. Zároveň tam bolo tak ticho, že som počula ako jej bije srdce. Neuveriteľná rýchlosť. Mala som pocit, že jej ochviľku vyletí z hrude ako dravý vták, ktorý loví svojou korisť. Dlho sme si hľadeli do očí. Nechápala odkiaľ som prišla a kde som sa tam vôbec zobrala. Napriek tomu sme sa začali rozprávať, ale ona bola ticho. Nevydala zo seba ani hlások. Snažím sa pochopiť pocity tejto postavy. Pomaly vstupujem do jej tieňa. Odrážal sa na tehlovej stene ako čierna zástava vlajúca v mrazivom vetre. Neskutočné veci sa diali v jej hlave. Neuveriteľné pocity prežívala a hlasno kričala. Hlava jej klesala až k zemi. Už dosť!
Zobuď sa konečne – prehovoril na mňa vlastný tieň vychádzajúci z tehlovej steny. Zodvihla som hlavu, poutierala si teplé trblietky z tváre, vstala a odišla som od okrúhleho stola.

After Party

Zopár slivovičiek, nejaké to zelené, voňavé pochutnáničko a sme u konca. Potácam sa k prvej, skorej, rannej električke. Je totálne preplnená. Ľudia sa v nej doslova pretláčajú ako v mlynčeku na mäso. Ja ale neodolám, lebo zima ktorá už ma pohltila ma donútila sa pretlačiť do mlynčeka. Fuuu....povzdychla som si, keď moje nosné dierky zacítili ten úžasný závan ranej očisty. Kde sa tu berie toľko ľudí tak zavčasu? Pýtam sa sama seba. Možno workoholici sa nemôžu dočkať, kedy zase budú sedieť vo svojich pracovných kreslách, babky už nestíhajú rannú omšu a návštevu v lekárni a my, tí nočný vtáci sa už tešíme na svoje postieľky. Začína ma oblievať horúčava a divný pocit okolo mňa pobehuje ako tanečnica na bále. Veď do tejto električky by sa nedal ani chromý mravec. Všetko sa natriasalo a ja som bola ako na kolíske.
Prišlo mi to také smiešne. Nie, nesmiala som sa. Ja som plakala od smiechu. Pozitívne ozveny hudby v mojich ušiach, ktoré mi ešte doznievali ma priviedli do veľkej eufórie. Začala som kričať, vydávať neopísateľné zvuky skladieb ktoré sa mi honili v hlave ako rozfúkané zrnká piesku. Moje nohy sa odpútali od zeme a vyskakovali ako šialené. Tváre cestujúcich sa nedali ani opísať. Všetky pohľady mierili na moju osôbku. Mali ste vidieť ich oči. Boli také veľké ako ping - pongové loptičky. Hádzali si so mnou zo strany na stranu. Bola to sranda. S tými mojimi očičkami sa to nedalo porovnať. Celé telo sa mi dostalo do pohybu a bolo mi jedno kto a čo si myslí. V podstate som ani okolo tlačiacich ľudí nevnímala. Pri vyskakovaní som na druhej strane električky zazrela čiernu šiltovku a tmavú čapku. Ich úsmevy sa nedali prehliadnuť. Zistila som, že nie som sama ktorá si vychutnáva tóny hudby. Ich hlavy sa triasli a vyletovali až po vrch. Hneď som ich spoznala. Skackavým pohybom som sa dopracovala až k nim. Celú preplnenú električku sme dostali do varu. Žeby after party? No poviem vám takú super akciu som dlho nezažila. Električka, ale zastavila na konečnej a tým sa skončil aj môj príbeh.

Vyznanie.

Na lúke stál jeden veľký, krásny strom s úžasnou korunou a nádhernými pestrými farbami. Napriek tomu sa to všetko začalo u listov. Páčil sa mi ich pohyb. Raz boli dole, potom sa postupne začali vznášať do oblakov. Nikdy neudávali presný smer. Zo začiatku to bolo pekné, uletené, ale neskôr som túžila mať viac. Túžila som len po malom lístočku. Tak málo mi stačilo. Stalo sa to v jeden pekný večer. Rozhodla som sa riskovať a vyriešiť poletujúci lístoček, ktorý sa len zahrával. Tíško som čakala a dúfala, že raz doletí až ku mne. Po dlhšom čakaní a nič netušení ma jemne objali jemné, pevné halúzky. Cítila som sa tak bezpečne. Strom začal rozkvitať. Kvietky menili farby a koruna sa rozrástla. Bolo mi veľmi príjemne a teplo. To on ma tak hrial. Ako rozpálené slnko, ktoré svoje lúče posiela na čiernu zem. Z konárov sa stal kmeň. Veľa krásnych zážitkov, zmien v mojom živote, smiechu, radosti do mňa vniesol tento malý lístoček. Otvoril mi oči veľa ma naučil, ukázal mi aj iné stránky života, zoznámil so super ľuďmi a hlavne, dal mi to, čo som vždy od neho chcela. Ako som už spomínala raz dopadne na zem, potom sa začne vznášať. Tak je to aj v živote. Raz sme dole potom zase hore. Postupom času sme sa dostali ďaleko, možno niekde k začiatku koreňom. Dlhá cesta je ešte pred nami a nikto nevie kam nás zavedie. Možno k úplným koreňom, ktoré sú ukryté niekde hlboko v zemi.
A ja teraz ležím s bacilom v tele a píšem toto vyznanie.
Len jednu vec chcem odkázať: Nie, kedy pôjdeš?, ale kedy sa vrátiš?

Eny

Len malé info o našom zachránenom psíkovi.
Eny sa darí veľmi dobre. Vďaka super rodine, ktorá sa o ňu stará a venuje jej všetok čas. Naša Eny nám veľmi rýchlo rastie. Je priveľmi aktívna, veselá, stále skáče, všetko čo sa jej dostane do papuľky rozkúše, ale najradšej zo všetkého má svoju misku plnú dobrôt. Vyžaduje si veľa pozornosti, dlhé prechádzky a spánok v mäkkej postieľke.
Keďže s ňou netrávim veľa času, len nejaký ten voľný víkend, nemôžem podať veľa aktuálnych informácií. Určite ale viem, že Eny sa má veľmi dobre. Som rada, že sa to takto skončilo.
Ešte raz ďakujem.

Čiernobiela pani.

Čierna alebo biela? Sú to dve odlišné farby a nikdy nemáme problém ich rozoznať. Porovnať tieto dve farby k ľuďom a ich povahe je niečo iné. S čiernej sa stane biela a opačne. Najhoršie však je keď sa zmiešajú dokopy. Chvíľku ju pociťujeme v bielom a hneď na to zase v čiernom.
Čo vám chcem vlastne týmto povedať?
Porozprávam jeden príbeh. V neďalekom mestečku žila jedna mladá pani. Bola veľmi zvláštna. Jej telo zahaľovali dlhé čierne šaty a hrubá šál, ktorá siahala až po zem. Spoznala som ju v malej kaviarničke. Zo začiatku mi veľmi nesadla, ale postupne som si ju obľúbila. Bola veľmi milá, priateľská, vždy usmiata a sálala z nej radosť a smiech. Vedela rozdávať radosť a pomáhať tým, ktorý to potrebovali. Jednoducho biela farba v čiernom obleku. V jeden večer sme spolu presedeli a prekecali celú noc. Zdôverila som sa jej so všetkým čo ma trápilo a naopak veľmi tešilo. Cítila som, že jej sa môžem zdôveriť so všetkým. Verila som jej, že sa to z jej úst ďalej nedostane. Budem k vám úprimná. Neverím veľmi ľudom a trvá mi dlhšiu dobu, kým si niekoho pripustím k sebe a začnem mu hovoriť o svojich veciach, pocitoch a problémoch. Lenže toto bolo iné. Verila som. A to bola chyba. Kde sa vyparila tá krásna biela, čistá farba? Pozorovala a postupne zistila, že biela sa začína vytrácať. Čím dlhšie sme spolu trávili čas, tým viac sa z bielej stával čierny odtieň. Pozorovala som ju a zistila falošnosť. Áno falošnosť. Nemala svoj názor na vec a vždy dala za pravdu tomu s kým práve bola. Je snáď pravda tá, ktorá sa práve rozoberá s určitou osobou? Môžem veriť osobe ktorá mi dá za pravdu, ale v podstate si to nemyslí? Myslím, že nie. Hovorievala mi o kamarátoch aký sú a pod., ale vo chvíli keď sa stretli bolí tí najlepší priatelia. Čierna s bielou sa zmiešali dokopy a ja som prestala veriť. Nemám rada falošnosť. Začala som konečne veriť a prišlo len sklamanie.
Možno to píšem len preto, lebo ma to trápi a tú čiernu pani som si veľmi obľúbila.
Teraz je len čiernobiela.

Valentín

Chcem vám len všetkým k zajtrajšiemu dňu sv. Valentína popriať veľa lásky.

Pohár červeného...

Sedím v útulnej malej kuchynke, kde nikdy nie je to čo by malo. Pozerám do krvavého, vínového pohára a premýšľam. O živote, o tom čo práve je, čo sa mi honí hlavou a čo sa bude ešte diať. Stojím. Stojím a neviem sa pohnúť. Moja nerozhodná povaha mňa nechce pustiť ďalej. Toľko vecí by som chcela pomeniť, ako sa mení tráva každé ročné obdobie, toľko nových vecí skúsiť, odraziť sa od zeme a vzlietnuť. Vzlietnuť ako vták, rozprestrieť krídla, poobzerať všetky možnosti a vybrať si tú správnu. Som prilepená k zemi. Nemôžem sa pohnúť. Stojím v strede veľkej prázdnej miestnosti a rozmýšľam ktorým smerom sa vybrať. Ktorý bude ten správny? Každý deň si hovorím, že už by bolo načase niečo urobiť, ale výsledok žiadny. Čo práca, škola, odchod do zahraničia a čo so mnou samou?
V jeden pekný deň si poviem, že vo svojom živote musím/chcem zmeniť tú a tú vec. Určitú dobu ma to drží, ale potom sa pristihnem pritom, že som vlastne nič nezmenila. Je rozhodnutie, ktoré chcem uskutočniť správne? Vždy sa nadchnem pre nejakú vec, ale časom pozorujem, že to nie je asi to čo by ma bavilo.
Pozerám na červený pohár a pozorujem, že sa sním vlastne nič nedeje. Stojí. Tak ako ja. Zodvihnem ho, vychutnám si pocit jeho obsahu a pokladám ho naspäť na stôl. Zmenil sa jeho obsah aj poloha. Také jednoduché. Stačí vstať a pokúšať sa uskutočniť veci po ktorých túžim?
Stačí osloviť osôbku aby ma zodvihla zmenila môj obsah a posunula na iné miesto? Toľko otázok a žiadna odpoveď. Možno som jednu našla. Netreba strácať nádej. Treba veriť. Naučiť sa rozhodovať sám za seba a spoznať veci, ktoré sú tie správne. Urobila som v živote dosť chýb a možno preto sa bojím. Ale ako sa tak nad sebou zamýšľam – krútim hlavou. Každý predsa robíme chyby. Toľko nástrah, skúšok, možností a veľa iných vecí má tento svet. Treba len otvoriť viac oči, rozprestrieť krídla a vzlietnuť.
Dopíjam pohár krvavej tekutiny, umyjem ho a s úplnou čistotou začína odznova.

Na liečení.

Fuuuu- ha. Je to tu dosť drsné. Musíme nosiť slonie papuče a na hlave hrniec s vodou aby nám nebolo teplo. Viete je tu taká zima, že mi modrajú prsty na nohách, ale zase od toho sú pochopiteľne tie papuče. Každé ráno sa začína rovnako. Najprv nám poumývajú vlasy v jarovej vode, potom nás vypustia von aby sa nám usušili a nakoniec nás vyholia kosačkou na trávu. Veď som sa aj divila, že pán záhradník kosí trávu žiletkou. Potom sa všetci postavíme k stolu, pomodlíme sa niekoľko otčenášov, zaspievame si Nirvánu, pokloníme sa, zatlieskame si a môžeme sa pustiť do jedla. Do jedla? No neviem či sa to dá tak nazvať. Tak napríklad. V pondelok sme mali suchý deň. To znamená, že sme jedli len mokré veci, teda napríklad žito. V utorok a v stredu väčšinou nemávame nič, vraj aby sme sa neprejedli, a koniec týždňa býva sladký. Na to sa všetci tešíme, lebo mávame chlieb omastený so sadlom a cibuľou. Tak toto je náš stravný lístok. Potom máme voľný program. Musíme byť zatvorený v izbe a uviazaný o posteľ. A takto to ide stále dokola. Ale nebojte sa aj na kole už sme jazdili. Škoda je len to, že tu máme len jedno a musíme sa tam všetci pomestiť. Našťastie tu máme aj kravu na ktorej sa dá povoziť. Je tu fakt veselo. Okrem raňajok, obeda a večere, ktorú nedostávame, sme stále pripútaný k posteli. Ale vždy sa nájde jeden lekár, ktorý trošku poľaví a zoberie nás na prechádzku. To sa musíme pochytať za ruky a hľadať chrobákov po zemi. Raz sa nám jedna kámoška stratila. Zavolali sme Rexa a ten ju ihneď vypátral. Bola len na záhrade kde si môžeme pestovať rôzne rastlinky aby sme sa tu cítili lepšie. Toto je len stručný opis ako to tu asi nevyzerá, ale ostatné super zážitky vám napíšem nabudúce. Ešte nemusím končiť.

Ako sme zachránili psíka.

Bol to veľmi zvláštny a z môjho pohľadu smutný koniec víkendu. Sobota prebehla v úplnej pohode. Večer sme sa partia ľudí stretli na chate aby sme oslávili Dawákove narodky. Bolo super. Veľmi som sa bavila. Priznám sa, že som nečakala od toho tak veľa. Ale bola som milo prekvapená. Po dlhej prebdenej noci som si líhala do postele s úsmevom. Tešila som sa na malé šteniatko. Aby ste boli všetci v obraze: Spolu s Galganom sme chystali prekvapenie pre ďalšiu oslávenkyňu. Malo to byť to malé spomínané šteniatko bígla. Milujem psíkov a mám pre nich veľkú slabosť ( musím sa o nich ale ešte veľa učiť ). Aj toto pridalo k tomu ako som reagovala. Podarilo sa mi na nete zohnať toto šteniatko. Opätovne nám bola poslaná fotografia aj nejaké to info o psíkovi. Rozhodli sme sa, že to skúsime. Pán XY bol ochotný nám ho priviesť až na dedinu. Všetko sa nám to zdalo divné, tie telefonáty, rozhovory a dohady. Pomaly sme prestávali veriť, že sa k šteniatku vôbec dostaneme. Trvalo to celú sobotu. Prišiel deň D. Do obeda mi volal Galgan, vraj už je na ceste. Veľmi som sa tešila. Nato mi volal znovu aby som prišla za ním. Šteniatko sa mu veľmi nepozdávalo. So sestrou sme sadli do auta a vyrazili za nimi. V prvom okamihu sa mi bíglik páčil. Galgan mal ale pravdu. Nebol veľmi v poriadku. V prvom rade to nebolo malé šteniatko ako nám bolo sľúbené, ale bolo to už trošku väčšie šteňa a v druhom rade bola veľmi chudučká. Podľa toho čo hovoril pán XY nejedla celú noc a preto bola taká chudá, ale toto nebol psík ktorí nejedol celú noc, ale asi celý jeho doterajší život. Galgan psíka veľmi nechcel. Ja som váhala aj napriek tomu ako vyzerá. Po dlhšom vyjednávaní a dohadovaní sme šteniatko kúpili. V tom okamihu sa to v nás všetko zastavilo. Uvedomovali sme si čo sme práve urobili a aj to, že takýto darček nie je veľmi vhodný. Bola som z toho úplne vedľa. Veľmi ma to mrzelo, ale na druhej strane mi ho bolo tak ľúto. Neviem si predstaviť ako by dopadol, keby ostal v rukách majiteľa. Priznám sa vám, celú nedeľu som pretrpela a vyčítala som si to – bolo mi mizerne. Dnes je tomu len pár dní a šteniatko ostalo vo veľmi dobrých rukách. Volá sa Eny a je veľmi prítulná. Treba jej dávať ešte veľmi papať aby nám poriadne pribrala. Má super parťáčku Adinku a podľa toho čo som počula sa z nej stáva veľká beťárka.
Nedalo mi to nenapísať tento článok. Týmto som sa chcela poďakovať všetkým čo nám pomáhali a hlavne rodine, ktorá prijala toto šteniatko. Z odstupom času si uvedomujem, že sme zachránili malej Eny život.
A ešte jedna vec. Viem, že majiteľ bígla sa k tomuto článku asi nedostane, ale predsa. Ste vy vôbec človek so srdcom ?
Dúfam, že s Eny vyrastie pekný, silný, a dobrý psík plný elánu.
Ešte raz ďakuejm.
Človek robí chyby, ale toto chyba nebola. Bola to záchrana malého živého stvorenia.

Poľa skutočnej udalosti II

Neuveríte! Včera som stretla čerta. Mal krásne biele až priesvitné krídla s bohatým perím a na hlave mu vraj narástla žiarivá guľa. Pýtala som sa ho kde sa tu berie. Vraj prišiel na soboch. Bol veľmi rozčúlený. Jeden so sobov nechcel žrať tie kyslé uhorky čo mu stará čertica napiekla. Tak som mu ponúkla moje banány. V tom priletela lienka. Veľmi plakala. Mala boľavé kopýtko. Bola som donútená sadnúť na Falka a dopraviť sa ujovi kováčovi. Ten nás s úsmevom vyprevadil. Vraj už je po rokovaní a dnes vôbec nie je stránkový deň. Zase aby sa človek rozčuľoval. Prehodila som tú nestránkovú stránku a dorazila až domov. Lienke som kopýtko obviazala lepiacou páskou, aby už nerevala.
Odbila polnoc. Deň sa začal. Napiekla som zopár húb, ktoré som pred tým samozrejme musela pooberať z jablone aby nám žaby nespievali v žalúdku. Koniec. Padla som do postele. Nedalo sa zaspať. Mesiac ma pozoroval v okne. Otočila som sa na prvú stranu. Smial sa, že jedna z hviezd si dala vyholiť hlavu ( mimochodom sa volala Britny ). Čo sa dá robiť. Zbehla som dolu, vypla práčku – veď škrečok si už dosť zabehal. Bol na padrť. S myšlienkou čo si dnes začnem som išla lekárovi. Predpísal mi borovičku a nejaké žlté tabletky na náladu. Vraj mám silný zápal nechtového dna. Odvtedy si ich nestrihám.
Po ceste som sa nezastavila. Zase by ma chytili.
Aj tak.....
....môj pobyt na liečení sa predĺžil......