Sedím v rohu maličkej izby. Chladný vietor preniká pomedzi otvorené okno a naráža mi to tváre. Schúlim sa do klbka. Zohrievam sa horúcim čajom a myšlienky, ktoré mi tak behajú v hlave sa snažím vtesnať na kúsok papiera. Je to ťažšie ako som si myslela. Ruka sa mi trasie od zlosti a pero dopadá na chladnú zem. Pocit úzkosti a samoty vás donúti niečo zo seba vyprodukovať. Sústredím sa a popritom chlipkám horúci čaj. Som sama v malej chladnej izbe s horúcou šálkou teplých byliniek a malým počmáraným papierom. Zdvíham hlavu a uvedomujem si, že sa dosť opakujem. Opieram sa o stenu a zvieram pero v dlani. Stále nič.
V tom sa otvoria dvere. Vstúpi menšia osôbka v tmavom plášti. Sadá si oproti a pomaly sa stráca v hustom dyme cigarety. Nie je ničím zvláštna. Aspoň navonok nie. Vlasy ako uhol, broskyňová pleť, ružové nechty... Len v jej vnútri mi niečo prekáža až vadí.
V tej chvíli mi všetko vyfučalo z hlavy. Vyrušila ma – narušila moje súkromie. Cítila som niečo zvláštne nad nami. Negatívnu energiu? Falošnosť? Pomaly sa to začalo rozplývať po maličkej izbičke. Myšlienky sa mi pretekali v hlave. Zaplavovala ma veľkou vlnou otázok a ja som nedokázala odpovedať. Odpovedať? Dokázala! Ale nie na rovinu. Zvláštne je, že to dokážeš, ale buď so sklonenou hlavou, alebo klameš. Klamala som! V mojej mysli sa ukrýva veľa nemožných vecí. Sedeli sme chvíľu oproti sebe a hľadeli si do očí. Nie nedokázala som to. Nikdy mi nijako neublížila ( možno niekde v hĺbke ) ale ja jednoducho to tak cítim a nedokážem sa zdržať v jej spoločnosti. Určite ste to zažili alebo práve prežívate. Potom ma viete pochopiť. Jednoducho je to pocit. Pocit, ktorý je vo mne. Radšej sa sama ukryjem v kúte chladnej izby s mojím kúskom papiera.
Vyhýbam sa broskyňovej pleti. Ani ju nevidno pod závesom dymu. So slzavými očami, ktoré mi spôsobil chladný vánok vetra sa zodvihnem a spolu s prázdnym pohárom a so sklonenou hlavou potichu odchádzam. Z mojich úst sa rúti veta: Prepáč, ale....
Nedokážem nič na rovinu !
V tom sa otvoria dvere. Vstúpi menšia osôbka v tmavom plášti. Sadá si oproti a pomaly sa stráca v hustom dyme cigarety. Nie je ničím zvláštna. Aspoň navonok nie. Vlasy ako uhol, broskyňová pleť, ružové nechty... Len v jej vnútri mi niečo prekáža až vadí.
V tej chvíli mi všetko vyfučalo z hlavy. Vyrušila ma – narušila moje súkromie. Cítila som niečo zvláštne nad nami. Negatívnu energiu? Falošnosť? Pomaly sa to začalo rozplývať po maličkej izbičke. Myšlienky sa mi pretekali v hlave. Zaplavovala ma veľkou vlnou otázok a ja som nedokázala odpovedať. Odpovedať? Dokázala! Ale nie na rovinu. Zvláštne je, že to dokážeš, ale buď so sklonenou hlavou, alebo klameš. Klamala som! V mojej mysli sa ukrýva veľa nemožných vecí. Sedeli sme chvíľu oproti sebe a hľadeli si do očí. Nie nedokázala som to. Nikdy mi nijako neublížila ( možno niekde v hĺbke ) ale ja jednoducho to tak cítim a nedokážem sa zdržať v jej spoločnosti. Určite ste to zažili alebo práve prežívate. Potom ma viete pochopiť. Jednoducho je to pocit. Pocit, ktorý je vo mne. Radšej sa sama ukryjem v kúte chladnej izby s mojím kúskom papiera.
Vyhýbam sa broskyňovej pleti. Ani ju nevidno pod závesom dymu. So slzavými očami, ktoré mi spôsobil chladný vánok vetra sa zodvihnem a spolu s prázdnym pohárom a so sklonenou hlavou potichu odchádzam. Z mojich úst sa rúti veta: Prepáč, ale....
Nedokážem nič na rovinu !
