Zopár slivovičiek, nejaké to zelené, voňavé pochutnáničko a sme u konca. Potácam sa k prvej, skorej, rannej električke. Je totálne preplnená. Ľudia sa v nej doslova pretláčajú ako v mlynčeku na mäso. Ja ale neodolám, lebo zima ktorá už ma pohltila ma donútila sa pretlačiť do mlynčeka. Fuuu....povzdychla som si, keď moje nosné dierky zacítili ten úžasný závan ranej očisty. Kde sa tu berie toľko ľudí tak zavčasu? Pýtam sa sama seba. Možno workoholici sa nemôžu dočkať, kedy zase budú sedieť vo svojich pracovných kreslách, babky už nestíhajú rannú omšu a návštevu v lekárni a my, tí nočný vtáci sa už tešíme na svoje postieľky. Začína ma oblievať horúčava a divný pocit okolo mňa pobehuje ako tanečnica na bále. Veď do tejto električky by sa nedal ani chromý mravec. Všetko sa natriasalo a ja som bola ako na kolíske.
Prišlo mi to také smiešne. Nie, nesmiala som sa. Ja som plakala od smiechu. Pozitívne ozveny hudby v mojich ušiach, ktoré mi ešte doznievali ma priviedli do veľkej eufórie. Začala som kričať, vydávať neopísateľné zvuky skladieb ktoré sa mi honili v hlave ako rozfúkané zrnká piesku. Moje nohy sa odpútali od zeme a vyskakovali ako šialené. Tváre cestujúcich sa nedali ani opísať. Všetky pohľady mierili na moju osôbku. Mali ste vidieť ich oči. Boli také veľké ako ping - pongové loptičky. Hádzali si so mnou zo strany na stranu. Bola to sranda. S tými mojimi očičkami sa to nedalo porovnať. Celé telo sa mi dostalo do pohybu a bolo mi jedno kto a čo si myslí. V podstate som ani okolo tlačiacich ľudí nevnímala. Pri vyskakovaní som na druhej strane električky zazrela čiernu šiltovku a tmavú čapku. Ich úsmevy sa nedali prehliadnuť. Zistila som, že nie som sama ktorá si vychutnáva tóny hudby. Ich hlavy sa triasli a vyletovali až po vrch. Hneď som ich spoznala. Skackavým pohybom som sa dopracovala až k nim. Celú preplnenú električku sme dostali do varu. Žeby after party? No poviem vám takú super akciu som dlho nezažila. Električka, ale zastavila na konečnej a tým sa skončil aj môj príbeh.
Prišlo mi to také smiešne. Nie, nesmiala som sa. Ja som plakala od smiechu. Pozitívne ozveny hudby v mojich ušiach, ktoré mi ešte doznievali ma priviedli do veľkej eufórie. Začala som kričať, vydávať neopísateľné zvuky skladieb ktoré sa mi honili v hlave ako rozfúkané zrnká piesku. Moje nohy sa odpútali od zeme a vyskakovali ako šialené. Tváre cestujúcich sa nedali ani opísať. Všetky pohľady mierili na moju osôbku. Mali ste vidieť ich oči. Boli také veľké ako ping - pongové loptičky. Hádzali si so mnou zo strany na stranu. Bola to sranda. S tými mojimi očičkami sa to nedalo porovnať. Celé telo sa mi dostalo do pohybu a bolo mi jedno kto a čo si myslí. V podstate som ani okolo tlačiacich ľudí nevnímala. Pri vyskakovaní som na druhej strane električky zazrela čiernu šiltovku a tmavú čapku. Ich úsmevy sa nedali prehliadnuť. Zistila som, že nie som sama ktorá si vychutnáva tóny hudby. Ich hlavy sa triasli a vyletovali až po vrch. Hneď som ich spoznala. Skackavým pohybom som sa dopracovala až k nim. Celú preplnenú električku sme dostali do varu. Žeby after party? No poviem vám takú super akciu som dlho nezažila. Električka, ale zastavila na konečnej a tým sa skončil aj môj príbeh.
