...Stretnutie...

Človek, ktorý príde a odchádza späť, tam kde na neho niekto čaká.
Do neznáma.
Kde voda nemá vlny, kde slnko stráca farbu, zeleň jas a živé tvory už nepatria medzi nás.
Len šedosť a tma práve prevláda. Na konci tunela, kde len veľká žiara svieti. Čaká na teba. Je to svetlo pokoja. To žiarivé oko sa na teba pozerá – ty si tá vyvolená a tie nenahraditeľné ústa ťa volajú k sebe. Tam sa ti všetko začína premietať ako čierno – biely film, ide takou veľkou rýchlosťou – nedá sa zastaviť. Ty len cítiš, ako tvojím telom prebieha príjemné teplo. Cítiš ho až na končekoch prstov. Horúce kvapky ťa zalievajú, ale nie sú tvoje. Možno staroba, zlosť alebo nenávisť ťa priviedli do krajiny neznáma. Len ty si tá, ktorá vie ako sa to začína možno končí na konci tunela.
Posledný teplý dych sa z teba rúca a cudzie horúce kvapky ťa zalievajú. Pozri sa na nás niekedy a počkaj tam kde si. Všetci sa raz spolu stretneme. V krajinke neznáma, kde všetko pekné musí byť. Kde všetko inak ožíva a rastie, rozkvitá, kde nový život sa pre nás začína. Ja verím v to. Ja nebojím sa...

"Prebúdzanie"

Je asi 9 hodín ráno a ja sedím za pracovným stolom. Moje oči smerujú k oknu a nevedia sa „vynadívať“ na tie krásne, jasné farby. Všade naokolo len žiarivá zelená, ktorá priam bije do očí a v nej sa usmievajú malé, žlté slniečka. Konečne som sa dočkala. Je tu jar! Znovuzrodenie a návrat života.

Už teraz sa neviem dočkať voľných dní, kedy vybehnem von do lesa, pokochať sa krásnou prírodou a sviežou vôňou rastlín. Ľahnem si do trávy a budem vstrebávať...a vychutnávať to teplo a slnko, ktoré sa na mňa tak usmieva. Priložím si hlavu k zelenému kobercu, v ktorom sa začínajú prebúdzať tí najmenší a najusilovnejší...
Je úžasné „ich“ pozorovať, ako sa trápia s malinkou omrvinkou. V tom ma niečo vyruší. Je to hudba a tanec súčasne. Všade okolo mňa tancujú lesné víly s rôznofarebnými šatičkami.
Všetko je v pohybe. Taktiež včielky usilovne pracujú. Sadajú z kvietka na kvietok a opíjajú sa sladkou vôňou. Neviem čo prvé sledovať, či farebných motýľov, ktorí sa strácajú pod modrou oblohou, alebo rybky v potoku. Nechce sa mi ani vstať... Prinútim sa...
Prechádzam okolo veľkého stromu, kde práve hrá vtáčí orchester. Pozastavím sa a nechám sa unášať bláznivým štebotom. Je krásne pozorovať a cítiť okolo seba tu krásu jasných farieb,
vôňu rozkvitnutých stromov, spev vtákov a prúd tečúcej vody...
Milujem to. (...ale už som aj hladná, tak fičím na obed :-)

Snenie

Schádzali sme dolu z dialničného mosta.Rozutekala som sa a bežala medzi ostrými svetlami.V diaľke som počula,ako na mňa niekto kričí.Otočila som sa,ale už bolo neskoro.Stihla som si už len zakryť oči.Ležala som tam úplne bezvládne.Otvorila som oči a videla svoje telo.Moje telo leží na ceste v kaluži krvi a ja sa naň pozerám.Veď stále „žijem“,vnímam.Vidím plačúcich a zhrozených ľudí ako stoja nado mnou.Nemôžem tomu uveriť.„Veď ja som tu vedľa vás!...čo ma nevidíte?“ Nemôžem byť predsa mŕtva!Počula som čo rozprávajú a ako sa tvária,ale nemohla som nič urobiť.

Zobudila som sa celá spotená a nechápala som.Bolo to hrozné,ale istým spôsobom povznášajúce!
Čo to bol za sen?Čo mi tým chcel naznačiť?
Vačšina z nás máva veľa snov.Pekných,ale aj tých hrozných a desivých.Veľakrát si ich nevieme vysvetliť.Je to výplod našej fantázie,alebo zážitky z dňa?Stávajú sa sny skutočnými?Tak na toto vám neodpoviem.Každý máme svoju predstavu,alebo fakty o tom,odkiaľ a prečo sa nám sny snívajú...
Určite poznáte to,keď vás niekto (niečo) naháňa a vy nemôžete utekať a padáte na zem.Ste slabí a nedokážete bojovať.
Môže nás sen ovplyvniť?
Sníva sa vám o určitej osobe,ktorú poznáte,niečo negatívne a vy k nej začnete cítiť odpor,alebo opačne–si osobu obľúbite?Možno to trvá len nejaký čas...záblesk,ale sen vás istým spôsobom ovplyvnil.
Je sen jednou z paralelných realít?

Bola som v tmavom lese–úplne sama.Rozsvietili sa jej žlto-čierne oči.Dala mi tri životy.Bola to šelma,pred ktorou nebolo úniku.Nemohla som utekať a padala som na zem.Dva krát ma zabila.
Zobudila som sa stým,že už je po hroznom sne.Snažila som sa opäť zaspať.Znovu to isté miesto–ten tmavý les a šelma.Do frasa.Máš ešte jeden život!

Každý sen je niečím zaujímavý a zvláštny.Je krásne,keď možeme lietať,prechádzať a zjavovať sa na rôznych miestach,ktoré sú nám v skutočnosti neznáme,alebo ťažko dosiahnuteľné.Zoznamovať a zhovárať sa s rôznymi luďmi,spoznávať nepoznané a prežívať to,čo sa nám v živote možno nikdy nepodarí.
Sen nám môže pomôcť aj k rozhodnutiu.Aj keď si ich väčšinou nepamätáme,(vraj sa snívajú vždy a trvajú len niekoľko sekúnd,len mi si ich nepamätáme a myslíme si,že sa snívali celú noc) počas dňa sa stretneme so situáciou,kde pocítime,že sme to už niekde museli zažiť-“deja vu“!
Dajú sa sny ovládať?
Zažila som pár snov,kde som si povedala,aby som sa už zobudila (veď to je len sen) a fungovalo to.Taktiež je zaujímavé,že sa v niektorých snoch vôbec nevidím.Cítim,že som to ja,ale mám telo a tvár niekoho iného,alebo sa moja postava vôbec neukáže.Je to ako nejaká hra.
Ku každému snu patrí aj vysvetlenie zo snára.Ja to veľmi neuznávam a neverím tomu.Vo väčšine prípadou ide o sugeráciu a človek si sen sám vysvetľuje po svojom.Podobné horoskopom.Riadi sa horoskop podľa nás alebo mi podľa horoskopu? (snára?)

Sen je krásna a zaujímavá vec.Môžeme byť niekto iný,nachádzať sa kde chceme,spoznávať skryté reality života a nášho mozgu,zažívať neuveriteľné zážitky.Preto snívajme ďalej!

Čierno-Biely film

Chcem si len nakresliť malú hádanku na stenu.
Ako každá iná, aj táto sa buďe začínať rovnako.
Je to šedé, behá a otravuje nás celé 4 mesiace.
Už ráno keď sa snažím odlepiť horné viečko od toho spodného a odkrývam ťažkú perinu, je na mne!


Odporná a studená! Otváram okno a vôbec nič nie je vidieť.
Všetko naokolosa oblieklo do šedo-tmavého plášťa.
Stromy, tráva, celá obloha je bez farby.
So zamračeným pohľadom zatváram okno.
Poobzerám sa a s nechťou vchádzam do krajiny temna.
Do krajiny, kde nevidieť úsmev na tvári, kde sa
strácajú žiarivé farby a kde je všetko zrýchlené,
ako keby nás niekto posúval diaľkovým ovládačom.
Kráčam cestou k električkovej trati. Nikoho nevidím.
Všetci nejako spolu splívajú.
Pripadám si, ako keby som účinkovala (hrala) v čierno-bielom filme.
Prechádzam medzi nimi. Medzi postavičkami,
ktoré sú také zvláštne.
Nemajú hlavy a pohybujú sa tak rýchlo.
Konečne som na mieste. Nehýbem sa - len čakám.
Je všade okolo mňa.
Veľmi rýchlo stihla vstúpiť do môjho tela.
Necítim si končeky prstov a ušné lalôčky mi pomaly odpadávajú.
Pripájam sa k ostatným. Strácam hlavu -
-ukrývam ju pod huňatú kapucňu a moje kroky začali zrýchľovať.
Vchádzam do električkového priestoru plného šedivosti.
Je preplnená tmavou farbou.
Kde sa vytratili tie žiarivé odtiene žltej,
oranžovej a krikľavo zelenej?
Niet úniku.
Všade kam sa pohnem je tá-tá spomínaná krajinka temna.
Je to všetko také zvláštne.
Tak ako sa stráca farba v prírode, v uliciach,
tak isto sa stráca aj na ľudoch a ich pohľade (výzore).
Kam sa obzriem je tam! Všade!

Zápalka

6:00 ráno —budík...ó, niéé !Klasický stereotyp.Vstanem,urobím rannú očistu,poobliekam sa a zase do práce.Čakám...čakám a už sa neviem dočkať víkendu.
Všetci sme sa stretli na vlakovej stanici.Už vo vlaku sme sa super bavili.Popíjali pivko,kecali a tešili sa,až dorazíme na miesto.Z diaľky bolo počuť hudbu a baviacich sa ľudí.Konečne sme tu. Zložili a rozložili sme všetko čo sme mali.
Porozlietali sme sa po veľkej púšti plnej hudby.Každý si našiel to svoje...vždy sme sa znovu postretali,pokecali čo sa kde deje,niečo popili,pofajčili a pokračovali púšťou.

Bolo asi desať hodín večer.Všade tma a pritom len teraz sa všetko rozjasnilo.Začalo to.Len teraz...
Popíjala som len sladučké nealko a napriek tomu som sa cítila super.Veľká „tlupa“ ľudí okolo mňa (ktorí ma sledovali zvláštnymi pohľadmi) a hudba sa ťahala akoby na platniach pobehovali malý chrobáci.Ľahla som si do trávy a nevedela sa dosmiať.Hneď nato som vstala a utekala čo najďalej.Utekala?Nie!Išla som ako duch,ktorý prechádza cez ľudí.Mám ísť stebou? (hlas,ozval sa hlas,ktorý patril mne).Áno,jasné máš!Vlastne nie,ale áno!!!...áno! (v hlave mi bojovali myšlienky).Vonku riadna kosa,len mne bolo veľmi horúco. Asi si malí škriatkovia robili ohník v mojom tele.Čo je s tebou?Čo je so mnou?...áááááá....to niesú moje ruky,ktoré ťa stále „tľapkajú“ a nohy ako baletky sa odrážajú od zeme.Veľké objatie a energia prechádza z jedného tela do druhého.

Nie,nie – nenechávaj ma tu samu!Som s tebou!Veľký úsmev na tvári a ľudia,ktorí ma sledujú.Sú takí zlatí,milí... Mám chuť behať,veď odrazu som tu sama,úplne sama na veľkej púšti plnej hudby.Nechcem nikoho stretnúť,nechcem sa s nikým baviť.Chcem si to vychutnať.Sadáme si do trávy.Poloha nášho „sedu“ je veľmi zvláštna (zaujímavá),ale nám to vôbec neprekáža.Je nám krásne.Čas išiel veľmi pomaly a napriek tomu tak rýchlo.Nepotrebovali sme nič,nikoho,nič nám nevadilo ani nás netrápilo.Boli sme okukovaný veľkým množstvom postavičiek,ktoré behali okolo nás....Mám potrebu si zavolať.Musím si zavolať,musím jej to povedať – chcem aby to vedela. Veľmi som sa otvorila.Našla som kľúč,ktorý som dlho hľadala.Rozprávali sme sa o všetkom.Čo nás teší,čo milujeme a naopak nenávidíme...Bol to nenahraditeľný rozhovor.Nikdy naň nezabudnem.Nechcela som aby to niekedy skončilo.Cítila som veľké vzrušenie – nič mi nechýbalo,všetko čo som potrebovala a chcela,som mala pri sebe.V tom sme vstali.Nohy sme mali stŕpnuté.Áááá,napadli nás vnútorní mravci.Nemohli sme vstať.Smiali sme sa ako malé deti. Postupne na „moju“ púšť začali prilietať ďalší človiečikovia v hojnom počte.Odrazu sme tam neboli sami.Postretali sme aj našich priateľov.Všetci vyzerali veľmi divne...Napriek tomu som mala nutkanie sa s nimi porozprávať.Veľmi ma to potešilo.Mám rada ľudí okolo seba.S dostatkom energie,ktorá mi nedovolila zaspať som tancovala do východu slnka....

Čo ak ja?...

"Chcel som sa ťa len spýtať, kde býva"... Bola totálna zima, cesta riadne klzká a pamätám si, že dosť snežilo. Čapku som mala narazenú až niekde na nose a na rukách teplé rukavice.
Bolo asi osem hodín večer, keď som sa túlala po dedine (lepšie povedané, bola som sa ceste domov). Veľmi som sa ponáhľala. V prvom rade kvôli tomu, že mi bola zima a v tom druhom, STRACH.

Mal tmavú bundu a vlastne asi tak ako ja, bol celý zababúšení.
"Prosím ťa, nevieš kde býva"...? To meno som v živote nepočula. Začal sa na mňa dosť „ lepiť „.
Odišla som, ale jeho kroky v snehu boli počut ako sa ku mne približujú. Otočila som sa a nebolo mi všetko jedno. Začal po mne kričat. Zrýchlila som a aj napriek klzkej ceste som sa rozutekala. Celá zadýchaná a vystrašená som dobehla domov.
Ano určite si každý poviete..."Ale kto z vás nezažil ešte strach?"
Poznáte ten pocit, keď vám je úplná zima až sa trasiete a v tom ste celý spotení ? Žalúdok sa vám obracia a srdce ide vyskočit? Strach ktorý prežíva každý z nás.
Nejdem, ani nechcem tu teraz rozpisovat o nejakých druhoch strachu a rozdelovať ich...
Chcem sa trošku ponoriť a opísať nejaké príbehy ktoré sa stýmto slovíčkom STRACH spájajú.
Je mi doslova zle z toho čo sa okolo mňa a všetkých nás deje.
Zobudila som sa na zvonenie telefónu. V tom čase mi myšlienky behali úplne inde. Asi po štvrť hodinovom telefonáte som ostala ako „obarená“.
Mal len 15 rokov....Obloha bola pokrytá farebnými svetlami. Každému sa odrážal úsmev na tváry, len on bol sám. Sám ležal vtej červenej kaluži. Asi som ho nikdy nevidela, ani nepoznala, ale som na sto percent presvedčená, že mal STRACH. Strach z toho, že už nikdy neuvidí ľudí, ktorých má okolo seba. Ľudí, ktorých má rád a na ktorých mu zaleží.
Čo ak ja?...
Potom už obloha nebola pokrytá farebnými svetlami, ale zaliata slzami...Len čierna zem pálila od horúcich sviečok. Už bolo neskoro !

Poznám jedného nemenovaného, veľmi dobrého priateľa. Pamätám si, keď práve on prežíval velmi ťažké obdobie. Dufám, že keď sa tu nájde, nebude mať nič proti tomu, že ho zverejňujem bez jeho súhlasu. Nikdy ho len ani vo sne nenapadlo ( tak ako nás všetkých ), že práve jemu sa može niečo podobné stať.
Bol na ceste domov. V dialke videl nabúrané auto. V hlave sa pýtal sám seba. Čo zase stvárali tí ľudia? Nechápal....
Keď prišiel domov, našiel mamu ležať na posteli s ranou na tvári a otec?...otec tam nebol. Ležal na lôžku. Ano boli to oni! Bál som sa! MAL SOM STRACH!!!
Vo chvíli keď mi to rozprával, stekali mu mokré kvapky po tvári. Nikdy som ho nevidela plakať. Mal strach. Nevedela som aku mu pomocť. Stála som pri ňom. Len tak málo stačí aby si človek uvedomil, že tu nie je sám!
Takýchto podobných príhod poznám veľmi veľa. Je smutné, že to sú udia okolo mňa.
Bojím sa a mám strach!
Nikdy nerobte to, čo nechcete aby robili vám!
Zamyslite sa nad sebou!
Tento článok chcem venovať všetkým, ktorý prežili podobné tragédie, ale aj všetkým ostatným ktorý pochopili čo je to, to krátke slovo S T R A CH.