V jeden krásny deň som sa rozhodla urobiť niečo pre seba. Zodvihla som telefón a vytáčala číslo do nemenovaného kaderníctva. Aby ste boli trošku v obraze, moje vlasy potrebovali trošku farby a dajakú úpravu.
Po príchode do salóna ma privítali sympatické baby s úsmevom na tvári. Pred úpravou mi ešte ponúkli kávičku a minerálku, ktorú som odmietla ani neviem prečo. Možno som sa bála, že mi ju zaúčtujú. Veď koľko by ma asi vyšla taká káva v salóne keď...
Sympatická, ukecaná blondína mi natrela na vlasy tmavú farbu, porozprávala celý životopis a nechala pôsobiť asi 20 minút. Ako to už býva v kaderníctve zvykom, aj tu mi musela vlasy umyť a nezabudla na výživnú masku, ktorá mala podľa jej slov chvíľku pôsobiť. Z chvíľky sa stala asi pol hodina, čo by nebol až taký problém, ale moja hlávka zaklonená do umývadla naberala červenú farbu a o krku ani nehovorím, ešte teraz si ho ohmatávam či mi nechýba. Bola som rozhodnutá, že utečiem aj s maskou na hlave, alebo začnem kričať od bolesti, keď v tom prišla slečna s blond vlasmi a trápnou otázkou: „Sedí sa vám pohodlne ?“ Mala som chuť jej to umývadlo otrieskať o hlavu, ale zachránilo ju „jemné“ umývanie mojich vlasov. Mala som pocit, že jej prsty mám otlačené na čele a večer som si ani sprchu nemusela dávať. Jednoducho povedané, vodu som mala stečenú až za rajtkami. Konečne. Osprchovaná som si sadla do kresla a čakala na posledné úpravy. Fúkanie a žehlenie. Klasická moja objednávka. Nakoľko som si na žehlenie vlasov zvykla, pretože moje kučery nemusím, stalo sa to mojou každodennou úpravou. Neobišlo ma to ani teraz. Priznám sa, že sa mi z hlavy ešte nikdy takto nedymilo. Podľa pani kaderníčky to tak má byť, lebo vraj to je kvalita žehličky. A ja blbá krava som sa bála, že dnes pôjdem domov bez vlasov. Fuu...posledné úpravy, zhodnotenie mojej až dosť tmavej farby, ktorá vraj po umytí zlezie, poďakovanie a ...
A veľká facka na záver. Účet! Myslela som si, že buď zle počujem alebo sa asi niekto musel pomýliť. Bola som v šoku. Po otázke, ktorú som ešte stačila zachytiť, či budem platiť v hotovosti alebo kartou, vyšlo zo mňa – kartou. Takú hotovosť som asi ani pri sebe nemala. So šokom a priblblým úsmevom som poďakovala a odišla.
Doteraz nechápem a popravde mňa to aj dosť serie. Ale čo už. Veď som predsa nejaká selebrita ! Berte si ponaučenie z tohto príbehu. Ale zase na druhú stranu mám zase o čom písať.
Po príchode do salóna ma privítali sympatické baby s úsmevom na tvári. Pred úpravou mi ešte ponúkli kávičku a minerálku, ktorú som odmietla ani neviem prečo. Možno som sa bála, že mi ju zaúčtujú. Veď koľko by ma asi vyšla taká káva v salóne keď...
Sympatická, ukecaná blondína mi natrela na vlasy tmavú farbu, porozprávala celý životopis a nechala pôsobiť asi 20 minút. Ako to už býva v kaderníctve zvykom, aj tu mi musela vlasy umyť a nezabudla na výživnú masku, ktorá mala podľa jej slov chvíľku pôsobiť. Z chvíľky sa stala asi pol hodina, čo by nebol až taký problém, ale moja hlávka zaklonená do umývadla naberala červenú farbu a o krku ani nehovorím, ešte teraz si ho ohmatávam či mi nechýba. Bola som rozhodnutá, že utečiem aj s maskou na hlave, alebo začnem kričať od bolesti, keď v tom prišla slečna s blond vlasmi a trápnou otázkou: „Sedí sa vám pohodlne ?“ Mala som chuť jej to umývadlo otrieskať o hlavu, ale zachránilo ju „jemné“ umývanie mojich vlasov. Mala som pocit, že jej prsty mám otlačené na čele a večer som si ani sprchu nemusela dávať. Jednoducho povedané, vodu som mala stečenú až za rajtkami. Konečne. Osprchovaná som si sadla do kresla a čakala na posledné úpravy. Fúkanie a žehlenie. Klasická moja objednávka. Nakoľko som si na žehlenie vlasov zvykla, pretože moje kučery nemusím, stalo sa to mojou každodennou úpravou. Neobišlo ma to ani teraz. Priznám sa, že sa mi z hlavy ešte nikdy takto nedymilo. Podľa pani kaderníčky to tak má byť, lebo vraj to je kvalita žehličky. A ja blbá krava som sa bála, že dnes pôjdem domov bez vlasov. Fuu...posledné úpravy, zhodnotenie mojej až dosť tmavej farby, ktorá vraj po umytí zlezie, poďakovanie a ...
A veľká facka na záver. Účet! Myslela som si, že buď zle počujem alebo sa asi niekto musel pomýliť. Bola som v šoku. Po otázke, ktorú som ešte stačila zachytiť, či budem platiť v hotovosti alebo kartou, vyšlo zo mňa – kartou. Takú hotovosť som asi ani pri sebe nemala. So šokom a priblblým úsmevom som poďakovala a odišla.
Doteraz nechápem a popravde mňa to aj dosť serie. Ale čo už. Veď som predsa nejaká selebrita ! Berte si ponaučenie z tohto príbehu. Ale zase na druhú stranu mám zase o čom písať.
