Neskutočne namáhavý deň ma dnes zalial. Necítim si celé telo a nevnímam nič okolo seba. Len kráčam po miestnom parku, ktorý vedie na vlakovú stanicu. So sklonenou hlavou zachytávam moje kroky. Usadám do vlaku, ktorý je preplnený ľuďmi. Hlava mi oťažieva. Je nesmierne ťažká a ja ju už nevládzem udržať tak vysoko. Zaspávam na pleci spolu sediaceho.
Netuším kto to je, ale očividne mu to neprekáža. Postupne a zároveň tak rýchlo sa dostávam do iného sveta. Zachýtam zvuky rachotu koľají a pískajúce brzdy. V hlave sa mi tvoria rôzne zvuky: chôdza ľudí, vietor ktorý udiera do okien, melódie z mobilných telefónov a pridaním mojej fantázie mi vzniká celá skladba. Odráža sa mi v ušiach a pod viečkami sa tvoria farby rôznych tvarov. Upadám do hlbokého spánku. Odrazu sa ocitám na veľkom pódiu so žiariacimi reflektormi, ktoré ma oslepujú, ale ja sa vznášam v rytme hudby. Nechávam sa unášať tým skvelým pocitom basových liniek. 
Keď v tom: slečna, slečna poprosím cestovný lístok. Zobúdzam sa na zaslintanom pleci neznámej osoby.