...pocitové myšlienky...

Tak ako v zime padajú chladné vločky, sa moje slzy kotúľali po lícnych kostiach. Ich dopad bol chladný a zároveň veľmi horúci. Čo sa stalo? Neviem. Poznám tú odpoveď. Len malé svetlo v blízkosti mojich očí sa ligotalo. Vstávam? Nie ešte ticho počúvam tikot čiernych bodiek. Začínam sa strácať ako para na zahmlenom zrkadle. Nevnímam. Rozmýšľam. Čo sa zase deje? Aký vírus to je tento krát? Má to ešte zmysel? Určite to vie lepšie ako ja, je lepšia, viacej rozumie o čom nemám ja páru. Neverím si? Mám ešte čakať? Toľko otázok a kde sú zase na ne odpovede? Hľadám, pátram niekde v hĺbke čiernej diery. Dlhá cesta za mnou ale či bude ešte pokračovať – neviem. Ako to zo seba dostať mám a s kým moje ústa prehovoria sa dozviem na konci lesnej cesty, kde veľa prekážok ma čaká.
Je teplo a ja nemôžem dýchať. Potrebujem vzduch! Potrebujem sa nadýchnuť. Je mi zima a ja potrebujem teplý vánok aby zohrial moje telo. Plazím sa po horúcom piesku a nenachádzam vodu. Uvädám ako púpava ktorej slnečné svetlo zhasína.

Pre TeBa.

Bosá behám po rannej rose. Chladné kvapôčky sa mi lesknú na snedej pokožke a zelená tráva sa odráža v jeho očiach. Ešte ich len otvoril, keď slniečko začalo naťahovať svoje dlhé mihalnice. Úsmev na tvári mu rozžiaril celú tvár a ja s mokrými nôžkami si sadám k nemu. Džbán plný rosy nám uhasil smäd a semienka, ktoré sa stratili pri vánku letu , nám naplnili plačúce žalúdky. Vtáčiky začali svojim koncertom prebúdzať všetkých naokolo. Všetko sa otáča k jasnému slnku. Ani moja tvár neodolá. Teplé lúče ma zohrievajú a rosa opadáva s mojich bosých nôh. On sa len prizerá. Úsmev sa nestráca a v očiach len ligot sa na mojej tvári odráža. Je ticho. To nám stačí. Vieme čo si chceme povedať, ale mlčíme. Chápem – vidím na ňom všetko čo sa odo mňa žiada a on len kytičku prvých sedmokrások mi do rúk vkladá. Oproti sebe v ladnej polohe sedíme a chladné kúsky sladkého pokušenia si do úst vkladáme. Potíšku sa mi rozplýva v ústach a ja si len vychutnávam ten pocit. Zostalo už len málo. Len malé, ale pre nás veľké M. Vkladá mi do úst posledný kúsok bielej čokolády a tíško šepká...
Teraz len hlboká voda s malými loďkami sa pod nami plaví. Kráčame po drevenom chodníku, ktorý nekončí. Sedmokrásky už sa plavia do neznáma a moje bosé nohy už našli to čo potrebovali. Teba.

23.04.2008

Všetko to začalo už od skorého rána. Budík mi zvonil ako kostolné zvony na polnočnej omši a ja som bola donútená sa vyškriabať z postieľky. Nie, tento krát nesmerovala moja cesta do práce, ale lekárke pre potvrdenie, ktoré bolo pre mňa dosť dôležité. Aby som si urobila pekný tzv. voľný deň ( lebo do práce sa mi už nechcelo ) tak som si privstala. Urobila môj obľúbený žihľavový čajík a čakala na sľúbené teplé pečivko, ktoré mi mal môj Galgánek doručiť. Nič. Nebolo ho. Musela som sa uspokojiť s jogurtom. Ja a moje teplé pečivko sa míňali na električkovej zastávke. Ale čo už. Galgan mal po namáhavej nočnej prácičke, tak som ho nechcela nútiť tým, aby sa so mnou trepal vlakom do MA.
Nasadla som do vlaku smer MA, v ušiach mi odznievali tóny Lennyho Kravitza a aby mi cesta rýchlejšie ubehla, vytiahla som nejakú tú krížovku. Ďaleko sme nedošli. Pár metrov za Zohorom, kde nás obklopovalo len pole a holé nebo sme zastali. No keby len zastali. Hodinku naviac si posedieť vo vlaku - žiadny problém. Len nervozita a nestíhačky k lekárke ma pomaly dovádzali k šialenstvu. Po hodinke sa vlak pohol, ale smerom naspäť. Nechápala som. Ďalšiu chvíľku sme postáli v Zohori ( to už som prestávala dúfať, že to vôbec stihnem ). Nakoniec sme do MA dorazili. Rozbehla som sa k mojej lekárke, aby som ju zastihla, lebo jej ordinačné hodiny boli v ten deň len do 11hod. Stihla som. Celá spotená a zadýchaná si sadám do čakárne a čakám. V tom vybehne pani v bielom plášti a zahlási, že už ma nezoberie, lebo už vyzberala kartičky a bla bla... Podarilo sa mi ju prehovoriť, ale moja milá pani doktorka mi potvrdenku aj tak nevystavila. Žeby zbytočná cesta? So zvesenou hlavou a zaťatými zubami sa trepem na vlakovú stanicu. Tam sa dozvedám, že vlak mi ide až o hodinu. Kávička a zopár čerstvých voňavých fornetkou ma trošku pohladili na duši. Dočkala som sa. Vlak dofrčal ( smer BA ) a ja si sadám ku kamáratovi o ktorom je známe, že srší vtipom a človek sa sním nikdy nenudí, ale čo sa sním dnes stalo? Vraj BIO 5, hovorí mi. To som ale ešte netušila, že ďalšie 20 minútové meškanie ma môže znovu zastihnúť. Konečná zastávka v Lamači a návšteva mojich bývalých kolegov mi znovu pridali na nálade. Stretko s Galganom a potom šup do plavárne, ktorá mala byť podľa môjho hľadania na nete otvorená do 15hod. Vstupujeme dnu a dozvedáme sa nečakané. Plaváreň je už pre verejnosť zatvorená. Tak to už je sila! Moje negatívne vibrácie sa pomaly prenášali aj na moju druhú polovičku. Ďalšou zastávkou bolo jedno pohostinstvo. Dali sme si po borovičke aby sme si zdvihli náladu. O náladu sa postarali aj návštevníci pohostinstva. Svojim „pekným“ spevom sa postarali o zábavu.
Pre radosť som si kúpila nabíjačku do môjho mobilu, ktorú som nedávno stratila a k tomu ako bonus basketbalovú loptu. Vidím, že som sa dosť rozpísala a môj deň ešte neskončil. Čo sa teda ešte stalo? Moja nová nabíjačka nefungovala, odišiel nám televízor, pohltila ma chrípka, niečo sa stalo zo žalúziami a čo ešte? Asi by aj stačilo nie?
Môj super deň som zakončila filmom o Stanley Kubrikovi ( inak doporučujem ) a nejakou tou fajkou mieru.
Očička už mi klipkali a ja som sa tešila, že už sa tento deň končí. Ale ako sa hovorí – mohlo byť aj horšie.
Pekný deň.

Po stopách...

Išla som podľa stôp, ktoré ma prenasledovali. Obula som si tie najmenšie topánky a ten najširší klobúk. Pre istotu išiel so mnou aj môj mravec Karlík. On je môj veľký ochranca a zo všetkého najviac ma nenávidí. Napriek tomu si skvelo nerozumieme. Tak ale teraz už k veci. Prenasledovali sme tie stopy. Boli neuveriteľne obrovské, že sa Karlík do nich vôbec nezmestil. Doviedli nás k chalúpke obrastenej nejakou zeleňou. Poviem vám krásne to tam naokolo rozvoniavalo. Poobzerali sme si chalúpku a nedalo nám neochutnať tú krásne rozvoniavajúcu zeleň. Vyškriabali sme sa až ku komínu ,kde bola zeleň suchá a dobre vyúdená. Karlíka som musela zobrať na chrbát, lebo takú výšku by asi nezvládal. Ty kokso! Asi sa dobre naraňajkoval než sme vyrazili, lebo bol ťažký ako dve žirafy, s klokanom a s obéznym červom. Ale zvládla som to. Tá krátka a nie namáhavá túra za stopami nás úplne vyčerpala. Boli sme tak hladný, že orchester v žalúdku vyhrával ako na veľkú noc. Nedalo nám to. Pojedli sme polku strechy. Nenažranému Karlíkovi nestačilo – musel zjesť o jeden list naviac. Potom to tak aj vyzeralo. Nedalo sa to sním vydržať. Vyletovalo to z neho ako kyslí vetrík za jarného svitania. Z kapse vytiahol nejakú indiánsku dímku, ktorú vraj dostal od svojho dobrého nepriateľa Zipa. Zip jazdí na taxíku a podľa toho čo mi rozprával Karlík je to dosť dobrý debil. Ale hlavne, že máme dímku. Nadupali sme do nej vyúdenú zeleň. Doslova nadupali. Až mal Karlíček z toho svalovicu.
Jemný, voňavý vánok som vtiahla do mojich ružovučkých pľúc a tlačila, tlačila do hlavy až tak silno, že mi z uší vyletel kus hrachu, ktorý sa mi včera pri obede nejako vytratil z polievky. Boli sme úplne odpálený na druhú stranu strechy. Piskľavý smiech môjho priateľa zobudil starú ježibabu Bugabu. Vybehla von, stiahla nás zo strechy a milým úsmevom nás pozvala do jej chalúpky. Karlíkovi bola nejaká povedomá. Stav v akom bol, mu nedovoľoval si spomenúť kde ju nevidel. Na očakávanie bola veľmi milá. Zatvorila nás do veľkej klietky, kde sme ani nestali. Zrazu sme začuli flekovať auto. Jasné! – bol to Zip. No paráda tak Bugadu a Zip? Hnusná to dvojka. A čo bude teraz s nami? No nič – čo asi. Ako nás Zip uvidel v tej obrovskej klietke prepadol smiechu. Svojej milej riadne vynadal, že čo to za parazitov ulovila. Bol taký hnilý, ale požičal nám taxík aby nás zase niekedy videl. V tom sa prebudím celá spotená od potu, že čo to za nezmysli sa mi snívali. V tom niekto trúbi. Vykuknem z okna a tam v žltom taxíku sedí mravec...

Tieň.

Našla som ju sedieť za veľkým, guľatým stolom ktorý stál v strede tmavej miestnosti. V očiach sa jej leskli malé, teplé trblietky. Gúľali sa po jej bledých lícnych kostiach – tak potichúčky. Ich dopad na chladnú dlážku mal sklovitý tón. Prisadla som si. Všetko bolo také chladné. Cítila som ako mi mráz behá po celom tele. Bolo to moje rozhodnutie. Zároveň tam bolo tak ticho, že som počula ako jej bije srdce. Neuveriteľná rýchlosť. Mala som pocit, že jej ochviľku vyletí z hrude ako dravý vták, ktorý loví svojou korisť. Dlho sme si hľadeli do očí. Nechápala odkiaľ som prišla a kde som sa tam vôbec zobrala. Napriek tomu sme sa začali rozprávať, ale ona bola ticho. Nevydala zo seba ani hlások. Snažím sa pochopiť pocity tejto postavy. Pomaly vstupujem do jej tieňa. Odrážal sa na tehlovej stene ako čierna zástava vlajúca v mrazivom vetre. Neskutočné veci sa diali v jej hlave. Neuveriteľné pocity prežívala a hlasno kričala. Hlava jej klesala až k zemi. Už dosť!
Zobuď sa konečne – prehovoril na mňa vlastný tieň vychádzajúci z tehlovej steny. Zodvihla som hlavu, poutierala si teplé trblietky z tváre, vstala a odišla som od okrúhleho stola.