ViEdEň a PoHoDa - 3.časť

Po náročnom výlete som absolvovala ďalší. Rodinná akcia sa začala v obednajších hodinách a smerovala do Viedne na zámok Schonbrunn. Je to bývalé letné sídlo Habsburgovcov. Vystriedalo sa tam veľa panovníkov, ale medzi tých najznámejších patrí napr. Mária Terézia s rodinou a cisár František Jozef so svojou manželkou Alžbetou Bavorskou prezývanou Sissi. Zo začiatku sa mi tam veľmi nechcelo ísť, ale nakoniec som bola rada, že som mohla tak krásne miesto navštíviť. Všade naokolo nás obklopovali nádherné záhrady plné kvetov, veľa parkov, fontán a veveričiek, ktoré boli zvyknuté na ľudí a doslova sa ich dalo pohladiť. Taktiež tam je jedna z najstarších zoologických záhrad na svete. Tú sme nenavštívili napriek tomu, že sme mali ešte veľa pred sebou a so mnou ísť do zoo je na celý deň. Bolo tam na čo sa pozerať: labyrinty, skleníky, palmový skleník, botanická záhrada a veľa iného. S mojimi unavenými nôžkami som sa vyškriabala na veľký kopec, kde bol krásny výhľad na okolie. Slniečko nám prialo, tak sme si sadli pod záhradný dáždnik, dali kávičku a pomaličky išli domov. Určite si chcem nájsť viac času na prehliadku tohto miesta. Naozaj ma to veľmi očarilo a teším na ďalší výlet do Schonbrunnu, aby som si ho celý poobzerala aj so zoologickou záhradou. Tí, ktorý nevedia kam na výlet po okolí – doporučujem.

Vo večerných hodinách som sa dopravila ku Galganovi, ktorý pripravil príjemnú a chutnú grilovačku, ktorá mi padla ako ušitá. Rozprávanie sa do nočných hodín a popíjanie čajíku na terase ma úplne zlomilo. To ale ešte nebol koniec mojich tripov.

Po dvojdňovom oddychu začalo ďalšie balenie na festival Pohoda. Jari nás vyzdvihol autom v Malackách, naložil spacáky, stany a mohli sme vyraziť. Pre mňa bola cesta do Trenčína trošku náročná, lebo Jari sa rozhodol, že pôjde cez Babu, čo môjmu žalúdku veľmi dobre nerobilo. Kde som nechala kinedril? Cestu som ale zvládla bez ujmy na zdravie. V areáli už nás čakalo obsadené miesto na stan priamo pri toaletách, alebo jamách ktoré vyzerali ako toalety. Našťastie to nebolo také zlé. Postavili sme stany a mašírovali si obhliadnuť areál. Na to, že som poriadne nevedela aký je program, som sa super zabávala a na moje počudovanie až do ranných hodín. Nebudem tu všetko rozpisovať, myslím že už som za posledné obdobie napísala až dosť. Teda len v skratke. Asi najviac ma zaujala kapela Unkle. Stáli sme v prvom rade priamo pri reprákoch, ktoré mi doslova trhali ušné bubienky, ale tento koncert som si riadne vychutnala. Pred tým ešte „tradične“ Tata Bojs a Richard Muller, ktorého som chcela vidieť a počuť, ale bola som veľmi sklamaná. Asi po troch skladbách som opustila hlavný stage. To ma Galgan nahovoril na dajakú ženskú, ktorá vraj pred tým hrala skôr experimentálno – tanečnejšiu hudbu a teraz spievala uspávanky, ktoré ma naozaj dostávali do stavu – spať. Sory Galgánku, ale to som nezvládala.
Mrzelo ma, že napríklad v piatok nehrali Dnb keď som mala ešte šťavu a energiu na riadne sa vyskákanie a vyjašenie. Nesmiem ešte zabudnúť na hlavnú hviezdu festivalu Fatboy Slima, priznám sa, že som čakala niečo iné. Podľa môjho názoru mohol tento DJ ísť kľudne aj do stanu. Jasné, chápem – hlavná hviezda. Stačili sme navštíviť aj tradične miestnu plaváreň, nakŕmiť prázdne žalúdky a pochodiť ďalšie stage festivalu. Mr Oizo, Pendulum, plnoštíhlu ženskú v kvetinových šatách, ktorá sa mi osobne veľmi páčila a veľa iného. Naše večere alebo skôr už rána sme vždy ukončili v čajovni na super čajíku, ktorý vždy vedel pohladiť na duši. Pohoda bola mojim zakončením skvelého tripu. Všetko som sa snažila si riadne užiť a vychutnať. Teraz už len spomínam a píšem tieto riadky.

Tak ako sme začínali na letisku v Piešťanoch ( Hodokvas ), prešli na miestne Bratislavské a ďalšie Bristolské, Londýnske, Amsterdamské a Viedenské, tak sme náš trip aj skončili symbolicky na letisku v Trenčíne ( Pohoda ).

LoNdÝn a HoLaNdSkO - 2.časť

Naša cesta pokračovala do Londýna. Skoré vstávanie a dvojhodinová cesta autobusom nás sama o sebe dosť zlomila. Žiadna ranná kávička ani čerstvé pečivko, ale prázdne žalúdky pripravené na veľmi dlhý deň, o ktorom sme ešte nevedeli, že bude až taký dlhý a náročný.

Do Londýna sme prišli pre mňa ešte dosť skoro, kde už nás čakal Will. Uložili sme batožiny a doslova vyštartovali na cestu po Londýne. Veď za tri hodinky sa nedá stihnúť všetko, ale ja som mala pocit, že som snáď stihla viac než dosť. Nahodili sme riadne rýchle tempo a náš sprievodca Will nám poukazoval aspoň to najdôležitejšie ako napr. metro a potom metro a ešte metro. Ale nie, to mi len tak pripadalo, lebo v metre sme naozaj trávili dosť času, ale asi sa to inak ani nedalo. Londýn sám o sebe som si veľmi nevychutnala, ale aspoň môžem povedať, že som tam bola a niečo predsa videla. Vyčerpaní po unikátnom výkone sme sadli do najbližšieho podniku na pivko. S kľudom v žalúdku a menším oddychom sme vyzdvihli batožiny, nasadli zase na metro a mašírovali na letisko.

Ďalší let smeroval do Holandska. Teda sprvu to tak malo byť, až keď...Nestihli sme náš let! Kde sa stala chyba nikto netuší. Čo teraz? Náš sprievodca a záchranca v jednom Mr. Will s jeho šarmantnou angličtinou nacupkal k check-ingu k jednej sympatickej pani, ktorá zahlásila, že ďalší let nám ide o hodinu, ale musíme si doplatiť 450 GBP. S prázdnymi kapsami a peňaženkami sme sklonili hlavy a čakali na zázrak, ktorý sa naozaj stal! Po rozhodnutí, že to zaplatíme z Willovej karty sme zašli k ďalšej ešte vtedy mne nesympatickej pani na checkingu , ktorá nám zahlásila ďalšiu negatívnu vec – túto platobnú kartu neakceptujeme! A sme v riti! Will s ňou začal vykecávať, tak dobre po anglicky, že moje anglické schopnosti nestíhali až na jedno slovíčko FANTASTIC! – zahlásil Will a ja som vedela, že príde pozitívna správa. Ako čajky sme sa na neho vrhli, že čo sa deje a on nám len povedal, že to máme zadarmo! Čo? Prosili sme aby nám to zopakoval. Jednoducho nám pani na okienku spravila láskavosť ( asi keď videla tie smutné, roztrasené ksichtíky ) a pustila nás v podstate zadarmo. Boli sme jej veľmi vďační tak isto aj Willovi bez ktorého by sme to asi nezvládli. Nakoniec s úsmevom na tvárach sme vyprevadili Willa a čakali na naše lietadlo.

Keď už sme konečne sedeli v lietadle, stačili ešte zahlásiť, že bude mať meškanie. Z meškania sa stala asi hodinka, čo mňa osobne vôbec nevytočilo, lebo som bola rada, že už sme na ceste do Holandska. Konečne! Sme tu! Síce s asi 3 hodinovým posunom, ale čo na tom, hlavne že už sme na pôde Holandska. Nasadli sme do vlaku smer Amsterdam a nachádzali už pozatvárané informačné centrá a preplnené hotely v ktorých bolo veľa turistov vďaka festivalu, ktorý sa tam konal. Na moje prekvapenie som bola dosť v pohode a pripravená prespať aj v parku, ale chlapci to mali o niečo ťažšie. Preplnené turistické vaky im dali riadne zabrať a pomaly uberali sily. Boli sme rozhodnutí to zakotviť v najbližšom Coffeshope, keď nás v tom oslovila jedna miesta holka a ponúkla hotel. Bez zbytočných rečí sme hneď súhlasili. Hotel bol kúsok za centrom čo nám vôbec neprekážalo. Hodili sme ešte teplú sprchu a ani neviem ako, ale v izbe nastalo hrobové ticho. Zaspali sme ako malé deti, unavení, zničení, vyčerpaní, bez síl.

Ráno chalani vybehli do infocentra a našli niečo unikátne. Loď. Áno, posledné dve noci sme bývali na lodi. Zo začiatku my to prišiel ako dobrý nápad, ale keď som vošla do izbietky veľkej asi 2 krát 3 metre, kde sme sa pomaly ani všetci traja nepomestili a loď sa začala kývať ako šalená, tak som si povedala, že to asi nezvládnem.
Konečne sme sa vybalili a vybrali na dennú obhliadku Amsterdamu. Po ceste som neodolala čerstvým koblížkom a kávičke. Tak teraz už môžeme ísť. Všade samá úzka ulička, veľa obchodíkov, mostov s loďkami, bicyklov ktoré ma veľmi zaujali, ( keď som videla partiu dievčat v sukienkach ako si to mašírujú na tzv. hercipleskách mi to prišlo smiešne ale popritom dosť praktické a výhodné ). Nemôžem nespomenúť kvantum coffeshopov , ktoré sme tiež navštívili a to hneď prvý deň, keď sme si chceli urobiť dobrú náladu a spríjemniť cestu. Poviem vám ja osobne som mala dosť. Úsmev od ucha k uchu a môžeme pokračovať v ceste. Pobehali sme celé okolie, námestie, parky, mosty...Snažila som sa čo najviac unaviť aby sa mi v lodi dobre zaspávalo. Zo začiatku som mala rôzne pocity a nedalo mi zaspať, ale nakoniec sa to podarilo a ráno som vstávala s úsmevom na tvári. Popravde tam bol riadne vydýchaný vzduch a smrádek, veď spať v takej malej miestnosti bez okna a s dvomi chlapmi,
človek aby sa bál, že sa zadusí.

Ďalší deň sme objavili pekné miesta Amsterdamu až na vyspevované tulipány, ktoré som videla akurát tak v obchodíkoch ako umelý present. Popri chodení po okolí sme sa zložili na veľkom námestí, kde vystupoval náš sprievodca z Londýna Will. Nie, naozaj sa na neho tak podobal, že som ho chcela zavolať na pivko. Popri ceste sme si sadli v jednom coffeshope na čajík a potom v jednej hospúdke na pivko, ktorá mala posedenie aj vonku, tak sme si mohli vychutnávať ten super pocit a vstrebávať zážitky z dňa.

Na ďalší deň sme sa rozhodli zbehnúť do požičovne bicyklov. Bola to riadna prča. Som sa zo začiatku nevedela dosmiať, ale mali sme možnosť vybehnúť aj za mesto a pozrieť si nejaký ten mlyn a veľký park kde sme zahádzali frisbee a pozreli si vystúpenie malých bubeníkov, ktorí tam mali zrejme dajaký festival. Túto jazdu som si riadne vychutnala a aj odparkovanie to pri jednom móle kde sa pomaly stmievalo. Neodpustili sme si ani nočnú prechádzku po asi najznámejšej ulici v Amsterdame Red light district. Krásne, mladé ženy vo výkladoch, veľa sex shopov, obchodíkov , múzeí so sexuálnymi pomôckami a hlavne veľa chlapov, ktorí sa týmto všetkým nevedeli nabažiť. Popravde sa im ani nedivím. Chalani sa predo mnou tvárili, že ich to veľmi nezaujíma, ale akonáhle som sa vzdialila, nevedeli sa vynadívať. Naozaj som nechápala, ako sa môžu tak pekné, mladé babenky predávať.
Večer sme naštartovali naše tátoše a išli si vychutnať poslednú noc na lodi. Tak ako noc, som si vychutnala čerstvé raňajky na palube. Výhľad na vodu ma tak očaril, že až mi bolo smutno, že už musíme odísť. Ale na druhú stranu som sa aj tešila domov, lebo ponorka medzi nami sa začala stupňovať a naozaj už bolo toho dosť. Pobalili sme sa a vaky zaniesli do úschovne na vlakovej stanici, kde sme mali tiež menšie problémy, ale to už sa mi nechcelo riešiť. Dali sme si ešte posledný obed v tomto geniálnom meste, pochodili naposledy úzke uličky a popri tom objavili čínsku štvrť. Naozaj veľmi pekné a zaujímavé mesto. Očarila ma tá pohoda, milí ľudia, pekné prostredie a jednoducho celý Amsterdam. Už teraz sa chystám na to, ako si pobalím veci a poletím smer AMSTERDAM!

Naozaj dosť vyčerpaní sme sa dogúľali na letisko s tým, že už je všetko za nami a už nás nemôže nič prekvapiť. Omyl. Pani za priehradkou chcela od nás za každú batožinu 20 EUR. Nevedeli sme jej vysvetliť, že tieto batožiny už máme zaplatené. Vraj nejaký ich nový zákon a bla bla bla.... Z kapies sme dokopy vyškrabali nejakých 10 EUR. Neostávalo nám nič iné len vytiahnuť kartu a zaplatiť naše batožiny. ( Najlepšie bolo, že na Slovensku sme sa dozvedeli, že tento poplatok sme vôbec nemali platiť, nakoľko sme ich mali zaplatené ešte pred tým ich novým zákonom). Sadli sme do lietadla smer Viedeň, kde nás už čakal Dawáčov brat aby naše zlomené telá dopravil do Blavy. Nakoľko som mala desné bolesti zubov, na cestu domov si ani nepamätám. Zaľahla som do postieľky a vstrebávala všetky zážitky.

Bol to naozaj veľmi pekný, zaujímavý, náročný trip s množstvom zážitkov. Napriek tomu, že som sa takejto dovolenke vyhýbala som rada, že som ju mohla absolvovať a teším sa až zase niečo vymyslíme. Chcem sa ešte na záver poďakovať všetkým za ubytko, pohostenie, sprievodné výpravy, dopravu domov a keď som na niekoho, niečo zabudla tak ďakujem.

HoDoKvAs a výlet do BrIsToLu - 1.časť

Neviem ani ako začať. Toľko informácií a zážitkov mám v hlave, že moje prsty nestačia na klávesnici zachytávať myšlienky, ktoré mi behajú v hlave. Je toho veľa, čo chcem vtesnať na plochu môjho blogu a určite sa stretnete s viacerými verziami, ale tu je tá moja.

Tak pekne poporiadku. Dvojtýždňová dovolenka sa mi začala Hodokvasom. Po minuloročnej skúsenosti som zhodnotila, že festival Hodokvas už neabsolvujem. Odradilo ma aj tento rok veľa vecí ako napr. organizácia, nenormálne prešacovanie ľudí a to nie len jeden krát, zmena dátumu, interpreti ... dalo by sa toho nájsť viac, ale určite som si to nevšimla len ja a tak nejako to ide dolu vodou. Tento rok som Hodokvas absolvovala, len kvôli kapele Cypress Hill. Bol to super zážitok. Skákanie po hlavách, riadna tlačenica a skolabovanie mojich hlasiviek dalo riadne zabrať, ale stálo to naozaj zato. Tí, ktorí tam boli, vedia o čom hovorím. Po koncerte nás doslova vyhostili z priestorov hlavného pódia, čo ma dosť prekvapilo alebo skôr zaskočilo. Veď sme predsa na festivale a kde inde si človek môže vychutnávať pocity z koncertu, keď nie na tráve hoci kde v priestoroch festivalu. Chceli sme sa presunúť na vedľajší stage, ktorý vlastne ani nebol. Len nejaký väčší stan a zopár malých, kde v podstate nič moc na môj vkus nebolo. Asi o 2 hod. v noci sme zakotvili v čajovni na teplý, chutný čajík kde sme zbalili saky-paky, nasadli do auta a mašírovali domeno. Myslím, že nám ani nič iné neostávalo. Celé mi to pripadalo akoby organizátori vsadili len na dve mená festivalu a na všetko ostatné trošku pozabudli alebo nedomysleli. O piatku nemôžem nič povedať, lebo som ho neabsolvovala. Podľa toho čo hovorili ostatný – nič moc. Dosť ma mrzí, že sa tento dosť obľúbený festival takto serie. Škoda.

Po menšom oddychu sme s Galganom pobalili tie najdôležitejšie veci ( aj to som bola donútená ešte polovicu vyhádzať ) a s Dawáčom smerovali na letisko. Všetko išlo hladko. Po necelej hodinke sme dorazili do Bristolu , kde už nás čakal kamarát Spike. Na letisku sme si dali ešte super extra silnú kávu, objednali taxík, ( ktorý mal pochopiteľne volant na druhej strane, čo nám sprvu bolo divné a smiešne, ale zvykli sme si ). Po menšej obhliadke mesta z okien taxíka, sme ešte poobzerali „typicky“ anglický byt a unavení sa rozložili v obývačke.

Musím vám ešte prezradiť čo som si pri tej obhliadke všimla. Tak napríklad „opäť typicky anglické“ vodovodné kohútiky v kúpeľni mali dva vývody, teda jeden na teplú a druhý na studenú vodu. Keď ste si chceli „teda pustiť“ vlažnú vodu, museli ste kývať rukami z jednej strany na druhú. Ďalšia vec bol vypínač tiež v kúpelni, ktorý fungoval asi tak, že bolo treba nahmatať šnúrku visiacu zo stropu a potiahnuť ako na niektorých toaletách. A finále bol krb v izbách, ktorý vlastne ani nefungoval, bola to len taká ozdoba, ktorá zbytočne zaberala miesto v izbe. Bolo to veľmi zaujímavé, niečo nové a pekné (aspoň pre mňa). Inak taký klasický anglický byt je veľmi útulný, každý rovnaký ( teda aspoň zvonka určite, - by som normálne nevedela do ktorých dverí vojsť ) a s peknými maličkými záhradami, kde viselo oprané prádlo asi týždeň kým vyschlo, lebo za deň vám zmoklo x-krát. Tak asi takto v skratke o anglickom byte.

Na druhý deň ráno nás už čakala kávička s raňajkami na stole v peknej kuchyni. Naozaj ma očarila táto miestnosť plná zdravých vecí. Spike sa o nás veľmi dobre postaral. Mali sme sa ako v perinke. Vonku bolo trocha pod mrakom, to znamená, že bolo super počasie na výlet. Je známe, že v Anglicku často prší, tak ma tešilo, že počasie nám praje a my môžeme vybehnúť na obhliadku mesta. Pešobus bolo najlepšie riešenie, aby sme videli všetko čo sa dá. Je pravda, že po ceste som videla dosť. Chladničky, kreslá, televízory pred domami, veľa obchodíkov a ľudí rôznych národností. Je známe, že v Bristole sa dobre nakupuje čo sa handier týka. Je to naozaj tak. Lacné obchody s výpredajmi a veľkým sortimentom mi nedalo pokoja. Dosť ma ale znechutilo v niektorých obchodoch ako boli veci pohádzané po zemi ( nikto sa neunúval to dať naspäť na vešiak, ale rovno hodil na zem ). Chalani boli takí zlatí a odtrpeli so mnou behanie po obchodoch. Nakoniec oni mali väčšie tašky ako ja.

Spike nás povodil všade po okolí centra, ale naše žalúdky už spievali od hladu. Dali sme si klasické „anglo-americké“ jedlo: hamburgery, hranolky a kolu. Super zdravá strava. Určite si všetci pochutili ako ja. Unavení z celého dňa, sme skočili do potravín, nakúpili niečo na večeru, pokuchtili, naplnili žalúdky, popili nejaké drinky, zahrali karty a upadli do spánku.

Na ďalší deň nás neprekvapilo daždivé počasie, tak sme boli donútení zostať zatvorení v byte. Po pár hodinách to chalanom začalo riadne preskakovať, tak som musela niečo vymyslieť. Fakt sa to nedalo už s nimi vydržať. Po ľahkom, neskoršom obede sme museli znudení už konečne vypadnúť von. Zakotvili sme v jazzovom klube The Old Duke, kde práve hrala postaršia kapelka. Bolo to veľmi zlaté a také iné. Štýl hudby sa zmenil, po návšteve miestneho DnB klubu Timbuk2. Pripomínalo mi to trošku náš SubClub vo väčšom vydaní. DnB hudba, ktorá mi skoro roztrhala ušné bubienky ma dostala do nálady. Klub sám o sebe bol veľmi pekný, ale chýbalo mi tam viac ľudí. Možno to bolo tým, že to bolo počas týždňa. Ďalší pešobus, ktorý čakal priamo pred klubom, nás zaviedol až k bytu.

Posledný deň sme navštívili okolité parky, mosty, prístavy a jednu veľmi peknú Bristolskú „historickú“ katedrálu. Na mokrej tráve v peknom prostredí neďaleko nejakej jaskyne sme si zahádzali frisbee, pokochali sa výhľadom na okolie a pomaličky sa vracali domov. Čakalo nás totiž skoré vstávanie na bus do Londýna, tak sme pokecali o zážitkoch, rozlúčili sa s miestnymi a išli buckať.

Bristol je mesto a ceremoniálne Grófstvo pri rieke Avon, tak sa chcem poďakovať pánovi Grófovi za jeho pohostenie, ubytovanie, sprevádzanie po okolí, vytrvalosť a tak nejako za všetko. Taktiež ďakujem Betke za strpenie, ktorá vydržala našu väčšiu návštevu vždy s úsmevom. Ďakujem.