Naša cesta pokračovala do Londýna. Skoré vstávanie a dvojhodinová cesta autobusom nás sama o sebe dosť zlomila. Žiadna ranná kávička ani čerstvé pečivko, ale prázdne žalúdky pripravené na veľmi dlhý deň, o ktorom sme ešte nevedeli, že bude až taký dlhý a náročný.
Do Londýna sme prišli pre mňa ešte dosť skoro, kde už nás čakal Will. Uložili sme batožiny a doslova vyštartovali na cestu po Londýne. Veď za tri hodinky sa nedá stihnúť všetko, ale ja som mala pocit, že som snáď stihla viac než dosť. Nahodili sme riadne rýchle tempo a náš sprievodca Will nám poukazoval aspoň to najdôležitejšie ako napr. metro a potom metro a ešte metro. Ale nie, to mi len tak pripadalo, lebo v metre sme naozaj trávili dosť času, ale asi sa to inak ani nedalo. Londýn sám o sebe som si veľmi nevychutnala, ale aspoň môžem povedať, že som tam bola a niečo predsa videla. Vyčerpaní po unikátnom výkone sme sadli do najbližšieho podniku na pivko. S kľudom v žalúdku a menším oddychom sme vyzdvihli batožiny, nasadli zase na metro a mašírovali na letisko.
Ďalší let smeroval do Holandska. Teda sprvu to tak malo byť, až keď...Nestihli sme náš let! Kde sa stala chyba nikto netuší. Čo teraz? Náš sprievodca a záchranca v jednom Mr. Will s jeho šarmantnou angličtinou nacupkal k check-ingu k jednej sympatickej pani, ktorá zahlásila, že ďalší let nám ide o hodinu, ale musíme si doplatiť 450 GBP. S prázdnymi kapsami a peňaženkami sme sklonili hlavy a čakali na zázrak, ktorý sa naozaj stal! Po rozhodnutí, že to zaplatíme z Willovej karty sme zašli k ďalšej ešte vtedy mne nesympatickej pani na checkingu , ktorá nám zahlásila ďalšiu negatívnu vec – túto platobnú kartu neakceptujeme! A sme v riti! Will s ňou začal vykecávať, tak dobre po anglicky, že moje anglické schopnosti nestíhali až na jedno slovíčko FANTASTIC! – zahlásil Will a ja som vedela, že príde pozitívna správa. Ako čajky sme sa na neho vrhli, že čo sa deje a on nám len povedal, že to máme zadarmo! Čo? Prosili sme aby nám to zopakoval. Jednoducho nám pani na okienku spravila láskavosť ( asi keď videla tie smutné, roztrasené ksichtíky ) a pustila nás v podstate zadarmo. Boli sme jej veľmi vďační tak isto aj Willovi bez ktorého by sme to asi nezvládli. Nakoniec s úsmevom na tvárach sme vyprevadili Willa a čakali na naše lietadlo.
Keď už sme konečne sedeli v lietadle, stačili ešte zahlásiť, že bude mať meškanie. Z meškania sa stala asi hodinka, čo mňa osobne vôbec nevytočilo, lebo som bola rada, že už sme na ceste do Holandska. Konečne! Sme tu! Síce s asi 3 hodinovým posunom, ale čo na tom, hlavne že už sme na pôde Holandska. Nasadli sme do vlaku smer Amsterdam a nachádzali už pozatvárané informačné centrá a preplnené hotely v ktorých bolo veľa turistov vďaka festivalu, ktorý sa tam konal. Na moje prekvapenie som bola dosť v pohode a pripravená prespať aj v parku, ale chlapci to mali o niečo ťažšie. Preplnené turistické vaky im dali riadne zabrať a pomaly uberali sily. Boli sme rozhodnutí to zakotviť v najbližšom Coffeshope, keď nás v tom oslovila jedna miesta holka a ponúkla hotel. Bez zbytočných rečí sme hneď súhlasili. Hotel bol kúsok za centrom čo nám vôbec neprekážalo. Hodili sme ešte teplú sprchu a ani neviem ako, ale v izbe nastalo hrobové ticho. Zaspali sme ako malé deti, unavení, zničení, vyčerpaní, bez síl.
Ráno chalani vybehli do infocentra a našli niečo unikátne. Loď. Áno, posledné dve noci sme bývali na lodi. Zo začiatku my to prišiel ako dobrý nápad, ale keď som vošla do izbietky veľkej asi 2 krát 3 metre, kde sme sa pomaly ani všetci traja nepomestili a loď sa začala kývať ako šalená, tak som si povedala, že to asi nezvládnem.
Konečne sme sa vybalili a vybrali na dennú obhliadku Amsterdamu. Po ceste som neodolala čerstvým koblížkom a kávičke. Tak teraz už môžeme ísť. Všade samá úzka ulička, veľa obchodíkov, mostov s loďkami, bicyklov ktoré ma veľmi zaujali, ( keď som videla partiu dievčat v sukienkach ako si to mašírujú na tzv. hercipleskách mi to prišlo smiešne ale popritom dosť praktické a výhodné ). Nemôžem nespomenúť kvantum coffeshopov , ktoré sme tiež navštívili a to hneď prvý deň, keď sme si chceli urobiť dobrú náladu a spríjemniť cestu. Poviem vám ja osobne som mala dosť. Úsmev od ucha k uchu a môžeme pokračovať v ceste. Pobehali sme celé okolie, námestie, parky, mosty...Snažila som sa čo najviac unaviť aby sa mi v lodi dobre zaspávalo. Zo začiatku som mala rôzne pocity a nedalo mi zaspať, ale nakoniec sa to podarilo a ráno som vstávala s úsmevom na tvári. Popravde tam bol riadne vydýchaný vzduch a smrádek, veď spať v takej malej miestnosti bez okna a s dvomi chlapmi,
človek aby sa bál, že sa zadusí.
Ďalší deň sme objavili pekné miesta Amsterdamu až na vyspevované tulipány, ktoré som videla akurát tak v obchodíkoch ako umelý present. Popri chodení po okolí sme sa zložili na veľkom námestí, kde vystupoval náš sprievodca z Londýna Will. Nie, naozaj sa na neho tak podobal, že som ho chcela zavolať na pivko. Popri ceste sme si sadli v jednom coffeshope na čajík a potom v jednej hospúdke na pivko, ktorá mala posedenie aj vonku, tak sme si mohli vychutnávať ten super pocit a vstrebávať zážitky z dňa.
Na ďalší deň sme sa rozhodli zbehnúť do požičovne bicyklov. Bola to riadna prča. Som sa zo začiatku nevedela dosmiať, ale mali sme možnosť vybehnúť aj za mesto a pozrieť si nejaký ten mlyn a veľký park kde sme zahádzali frisbee a pozreli si vystúpenie malých bubeníkov, ktorí tam mali zrejme dajaký festival. Túto jazdu som si riadne vychutnala a aj odparkovanie to pri jednom móle kde sa pomaly stmievalo. Neodpustili sme si ani nočnú prechádzku po asi najznámejšej ulici v Amsterdame Red light district. Krásne, mladé ženy vo výkladoch, veľa sex shopov, obchodíkov , múzeí so sexuálnymi pomôckami a hlavne veľa chlapov, ktorí sa týmto všetkým nevedeli nabažiť. Popravde sa im ani nedivím. Chalani sa predo mnou tvárili, že ich to veľmi nezaujíma, ale akonáhle som sa vzdialila, nevedeli sa vynadívať. Naozaj som nechápala, ako sa môžu tak pekné, mladé babenky predávať.
Večer sme naštartovali naše tátoše a išli si vychutnať poslednú noc na lodi. Tak ako noc, som si vychutnala čerstvé raňajky na palube. Výhľad na vodu ma tak očaril, že až mi bolo smutno, že už musíme odísť. Ale na druhú stranu som sa aj tešila domov, lebo ponorka medzi nami sa začala stupňovať a naozaj už bolo toho dosť. Pobalili sme sa a vaky zaniesli do úschovne na vlakovej stanici, kde sme mali tiež menšie problémy, ale to už sa mi nechcelo riešiť. Dali sme si ešte posledný obed v tomto geniálnom meste, pochodili naposledy úzke uličky a popri tom objavili čínsku štvrť. Naozaj veľmi pekné a zaujímavé mesto. Očarila ma tá pohoda, milí ľudia, pekné prostredie a jednoducho celý Amsterdam. Už teraz sa chystám na to, ako si pobalím veci a poletím smer AMSTERDAM!
Naozaj dosť vyčerpaní sme sa dogúľali na letisko s tým, že už je všetko za nami a už nás nemôže nič prekvapiť. Omyl. Pani za priehradkou chcela od nás za každú batožinu 20 EUR. Nevedeli sme jej vysvetliť, že tieto batožiny už máme zaplatené. Vraj nejaký ich nový zákon a bla bla bla.... Z kapies sme dokopy vyškrabali nejakých 10 EUR. Neostávalo nám nič iné len vytiahnuť kartu a zaplatiť naše batožiny. ( Najlepšie bolo, že na Slovensku sme sa dozvedeli, že tento poplatok sme vôbec nemali platiť, nakoľko sme ich mali zaplatené ešte pred tým ich novým zákonom). Sadli sme do lietadla smer Viedeň, kde nás už čakal Dawáčov brat aby naše zlomené telá dopravil do Blavy. Nakoľko som mala desné bolesti zubov, na cestu domov si ani nepamätám. Zaľahla som do postieľky a vstrebávala všetky zážitky.
Bol to naozaj veľmi pekný, zaujímavý, náročný trip s množstvom zážitkov. Napriek tomu, že som sa takejto dovolenke vyhýbala som rada, že som ju mohla absolvovať a teším sa až zase niečo vymyslíme. Chcem sa ešte na záver poďakovať všetkým za ubytko, pohostenie, sprievodné výpravy, dopravu domov a keď som na niekoho, niečo zabudla tak ďakujem.
Do Londýna sme prišli pre mňa ešte dosť skoro, kde už nás čakal Will. Uložili sme batožiny a doslova vyštartovali na cestu po Londýne. Veď za tri hodinky sa nedá stihnúť všetko, ale ja som mala pocit, že som snáď stihla viac než dosť. Nahodili sme riadne rýchle tempo a náš sprievodca Will nám poukazoval aspoň to najdôležitejšie ako napr. metro a potom metro a ešte metro. Ale nie, to mi len tak pripadalo, lebo v metre sme naozaj trávili dosť času, ale asi sa to inak ani nedalo. Londýn sám o sebe som si veľmi nevychutnala, ale aspoň môžem povedať, že som tam bola a niečo predsa videla. Vyčerpaní po unikátnom výkone sme sadli do najbližšieho podniku na pivko. S kľudom v žalúdku a menším oddychom sme vyzdvihli batožiny, nasadli zase na metro a mašírovali na letisko.
Ďalší let smeroval do Holandska. Teda sprvu to tak malo byť, až keď...Nestihli sme náš let! Kde sa stala chyba nikto netuší. Čo teraz? Náš sprievodca a záchranca v jednom Mr. Will s jeho šarmantnou angličtinou nacupkal k check-ingu k jednej sympatickej pani, ktorá zahlásila, že ďalší let nám ide o hodinu, ale musíme si doplatiť 450 GBP. S prázdnymi kapsami a peňaženkami sme sklonili hlavy a čakali na zázrak, ktorý sa naozaj stal! Po rozhodnutí, že to zaplatíme z Willovej karty sme zašli k ďalšej ešte vtedy mne nesympatickej pani na checkingu , ktorá nám zahlásila ďalšiu negatívnu vec – túto platobnú kartu neakceptujeme! A sme v riti! Will s ňou začal vykecávať, tak dobre po anglicky, že moje anglické schopnosti nestíhali až na jedno slovíčko FANTASTIC! – zahlásil Will a ja som vedela, že príde pozitívna správa. Ako čajky sme sa na neho vrhli, že čo sa deje a on nám len povedal, že to máme zadarmo! Čo? Prosili sme aby nám to zopakoval. Jednoducho nám pani na okienku spravila láskavosť ( asi keď videla tie smutné, roztrasené ksichtíky ) a pustila nás v podstate zadarmo. Boli sme jej veľmi vďační tak isto aj Willovi bez ktorého by sme to asi nezvládli. Nakoniec s úsmevom na tvárach sme vyprevadili Willa a čakali na naše lietadlo.
Keď už sme konečne sedeli v lietadle, stačili ešte zahlásiť, že bude mať meškanie. Z meškania sa stala asi hodinka, čo mňa osobne vôbec nevytočilo, lebo som bola rada, že už sme na ceste do Holandska. Konečne! Sme tu! Síce s asi 3 hodinovým posunom, ale čo na tom, hlavne že už sme na pôde Holandska. Nasadli sme do vlaku smer Amsterdam a nachádzali už pozatvárané informačné centrá a preplnené hotely v ktorých bolo veľa turistov vďaka festivalu, ktorý sa tam konal. Na moje prekvapenie som bola dosť v pohode a pripravená prespať aj v parku, ale chlapci to mali o niečo ťažšie. Preplnené turistické vaky im dali riadne zabrať a pomaly uberali sily. Boli sme rozhodnutí to zakotviť v najbližšom Coffeshope, keď nás v tom oslovila jedna miesta holka a ponúkla hotel. Bez zbytočných rečí sme hneď súhlasili. Hotel bol kúsok za centrom čo nám vôbec neprekážalo. Hodili sme ešte teplú sprchu a ani neviem ako, ale v izbe nastalo hrobové ticho. Zaspali sme ako malé deti, unavení, zničení, vyčerpaní, bez síl.
Ráno chalani vybehli do infocentra a našli niečo unikátne. Loď. Áno, posledné dve noci sme bývali na lodi. Zo začiatku my to prišiel ako dobrý nápad, ale keď som vošla do izbietky veľkej asi 2 krát 3 metre, kde sme sa pomaly ani všetci traja nepomestili a loď sa začala kývať ako šalená, tak som si povedala, že to asi nezvládnem.
Konečne sme sa vybalili a vybrali na dennú obhliadku Amsterdamu. Po ceste som neodolala čerstvým koblížkom a kávičke. Tak teraz už môžeme ísť. Všade samá úzka ulička, veľa obchodíkov, mostov s loďkami, bicyklov ktoré ma veľmi zaujali, ( keď som videla partiu dievčat v sukienkach ako si to mašírujú na tzv. hercipleskách mi to prišlo smiešne ale popritom dosť praktické a výhodné ). Nemôžem nespomenúť kvantum coffeshopov , ktoré sme tiež navštívili a to hneď prvý deň, keď sme si chceli urobiť dobrú náladu a spríjemniť cestu. Poviem vám ja osobne som mala dosť. Úsmev od ucha k uchu a môžeme pokračovať v ceste. Pobehali sme celé okolie, námestie, parky, mosty...Snažila som sa čo najviac unaviť aby sa mi v lodi dobre zaspávalo. Zo začiatku som mala rôzne pocity a nedalo mi zaspať, ale nakoniec sa to podarilo a ráno som vstávala s úsmevom na tvári. Popravde tam bol riadne vydýchaný vzduch a smrádek, veď spať v takej malej miestnosti bez okna a s dvomi chlapmi,
človek aby sa bál, že sa zadusí.
Ďalší deň sme objavili pekné miesta Amsterdamu až na vyspevované tulipány, ktoré som videla akurát tak v obchodíkoch ako umelý present. Popri chodení po okolí sme sa zložili na veľkom námestí, kde vystupoval náš sprievodca z Londýna Will. Nie, naozaj sa na neho tak podobal, že som ho chcela zavolať na pivko. Popri ceste sme si sadli v jednom coffeshope na čajík a potom v jednej hospúdke na pivko, ktorá mala posedenie aj vonku, tak sme si mohli vychutnávať ten super pocit a vstrebávať zážitky z dňa.
Na ďalší deň sme sa rozhodli zbehnúť do požičovne bicyklov. Bola to riadna prča. Som sa zo začiatku nevedela dosmiať, ale mali sme možnosť vybehnúť aj za mesto a pozrieť si nejaký ten mlyn a veľký park kde sme zahádzali frisbee a pozreli si vystúpenie malých bubeníkov, ktorí tam mali zrejme dajaký festival. Túto jazdu som si riadne vychutnala a aj odparkovanie to pri jednom móle kde sa pomaly stmievalo. Neodpustili sme si ani nočnú prechádzku po asi najznámejšej ulici v Amsterdame Red light district. Krásne, mladé ženy vo výkladoch, veľa sex shopov, obchodíkov , múzeí so sexuálnymi pomôckami a hlavne veľa chlapov, ktorí sa týmto všetkým nevedeli nabažiť. Popravde sa im ani nedivím. Chalani sa predo mnou tvárili, že ich to veľmi nezaujíma, ale akonáhle som sa vzdialila, nevedeli sa vynadívať. Naozaj som nechápala, ako sa môžu tak pekné, mladé babenky predávať.
Večer sme naštartovali naše tátoše a išli si vychutnať poslednú noc na lodi. Tak ako noc, som si vychutnala čerstvé raňajky na palube. Výhľad na vodu ma tak očaril, že až mi bolo smutno, že už musíme odísť. Ale na druhú stranu som sa aj tešila domov, lebo ponorka medzi nami sa začala stupňovať a naozaj už bolo toho dosť. Pobalili sme sa a vaky zaniesli do úschovne na vlakovej stanici, kde sme mali tiež menšie problémy, ale to už sa mi nechcelo riešiť. Dali sme si ešte posledný obed v tomto geniálnom meste, pochodili naposledy úzke uličky a popri tom objavili čínsku štvrť. Naozaj veľmi pekné a zaujímavé mesto. Očarila ma tá pohoda, milí ľudia, pekné prostredie a jednoducho celý Amsterdam. Už teraz sa chystám na to, ako si pobalím veci a poletím smer AMSTERDAM!
Naozaj dosť vyčerpaní sme sa dogúľali na letisko s tým, že už je všetko za nami a už nás nemôže nič prekvapiť. Omyl. Pani za priehradkou chcela od nás za každú batožinu 20 EUR. Nevedeli sme jej vysvetliť, že tieto batožiny už máme zaplatené. Vraj nejaký ich nový zákon a bla bla bla.... Z kapies sme dokopy vyškrabali nejakých 10 EUR. Neostávalo nám nič iné len vytiahnuť kartu a zaplatiť naše batožiny. ( Najlepšie bolo, že na Slovensku sme sa dozvedeli, že tento poplatok sme vôbec nemali platiť, nakoľko sme ich mali zaplatené ešte pred tým ich novým zákonom). Sadli sme do lietadla smer Viedeň, kde nás už čakal Dawáčov brat aby naše zlomené telá dopravil do Blavy. Nakoľko som mala desné bolesti zubov, na cestu domov si ani nepamätám. Zaľahla som do postieľky a vstrebávala všetky zážitky.
Bol to naozaj veľmi pekný, zaujímavý, náročný trip s množstvom zážitkov. Napriek tomu, že som sa takejto dovolenke vyhýbala som rada, že som ju mohla absolvovať a teším sa až zase niečo vymyslíme. Chcem sa ešte na záver poďakovať všetkým za ubytko, pohostenie, sprievodné výpravy, dopravu domov a keď som na niekoho, niečo zabudla tak ďakujem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára