Neviem ani ako začať. Toľko informácií a zážitkov mám v hlave, že moje prsty nestačia na klávesnici zachytávať myšlienky, ktoré mi behajú v hlave. Je toho veľa, čo chcem vtesnať na plochu môjho blogu a určite sa stretnete s viacerými verziami, ale tu je tá moja.
Tak pekne poporiadku. Dvojtýždňová dovolenka sa mi začala Hodokvasom. Po minuloročnej skúsenosti som zhodnotila, že festival Hodokvas už neabsolvujem. Odradilo ma aj tento rok veľa vecí ako napr. organizácia, nenormálne prešacovanie ľudí a to nie len jeden krát, zmena dátumu, interpreti ... dalo by sa toho nájsť viac, ale určite som si to nevšimla len ja a tak nejako to ide dolu vodou. Tento rok som Hodokvas absolvovala, len kvôli kapele Cypress Hill. Bol to super zážitok. Skákanie po hlavách, riadna tlačenica a skolabovanie mojich hlasiviek dalo riadne zabrať, ale stálo to naozaj zato. Tí, ktorí tam boli, vedia o čom hovorím. Po koncerte nás doslova vyhostili z priestorov hlavného pódia, čo ma dosť prekvapilo alebo skôr zaskočilo. Veď sme predsa na festivale a kde inde si človek môže vychutnávať pocity z koncertu, keď nie na tráve hoci kde v priestoroch festivalu. Chceli sme sa presunúť na vedľajší stage, ktorý vlastne ani nebol. Len nejaký väčší stan a zopár malých, kde v podstate nič moc na môj vkus nebolo. Asi o 2 hod. v noci sme zakotvili v čajovni na teplý, chutný čajík kde sme zbalili saky-paky, nasadli do auta a mašírovali domeno. Myslím, že nám ani nič iné neostávalo. Celé mi to pripadalo akoby organizátori vsadili len na dve mená festivalu a na všetko ostatné trošku pozabudli alebo nedomysleli. O piatku nemôžem nič povedať, lebo som ho neabsolvovala. Podľa toho čo hovorili ostatný – nič moc. Dosť ma mrzí, že sa tento dosť obľúbený festival takto serie. Škoda.
Po menšom oddychu sme s Galganom pobalili tie najdôležitejšie veci ( aj to som bola donútená ešte polovicu vyhádzať ) a s Dawáčom smerovali na letisko. Všetko išlo hladko. Po necelej hodinke sme dorazili do Bristolu , kde už nás čakal kamarát Spike. Na letisku sme si dali ešte super extra silnú kávu, objednali taxík, ( ktorý mal pochopiteľne volant na druhej strane, čo nám sprvu bolo divné a smiešne, ale zvykli sme si ). Po menšej obhliadke mesta z okien taxíka, sme ešte poobzerali „typicky“ anglický byt a unavení sa rozložili v obývačke.
Musím vám ešte prezradiť čo som si pri tej obhliadke všimla. Tak napríklad „opäť typicky anglické“ vodovodné kohútiky v kúpeľni mali dva vývody, teda jeden na teplú a druhý na studenú vodu. Keď ste si chceli „teda pustiť“ vlažnú vodu, museli ste kývať rukami z jednej strany na druhú. Ďalšia vec bol vypínač tiež v kúpelni, ktorý fungoval asi tak, že bolo treba nahmatať šnúrku visiacu zo stropu a potiahnuť ako na niektorých toaletách. A finále bol krb v izbách, ktorý vlastne ani nefungoval, bola to len taká ozdoba, ktorá zbytočne zaberala miesto v izbe. Bolo to veľmi zaujímavé, niečo nové a pekné (aspoň pre mňa). Inak taký klasický anglický byt je veľmi útulný, každý rovnaký ( teda aspoň zvonka určite, - by som normálne nevedela do ktorých dverí vojsť ) a s peknými maličkými záhradami, kde viselo oprané prádlo asi týždeň kým vyschlo, lebo za deň vám zmoklo x-krát. Tak asi takto v skratke o anglickom byte.
Na druhý deň ráno nás už čakala kávička s raňajkami na stole v peknej kuchyni. Naozaj ma očarila táto miestnosť plná zdravých vecí. Spike sa o nás veľmi dobre postaral. Mali sme sa ako v perinke. Vonku bolo trocha pod mrakom, to znamená, že bolo super počasie na výlet. Je známe, že v Anglicku často prší, tak ma tešilo, že počasie nám praje a my môžeme vybehnúť na obhliadku mesta. Pešobus bolo najlepšie riešenie, aby sme videli všetko čo sa dá. Je pravda, že po ceste som videla dosť. Chladničky, kreslá, televízory pred domami, veľa obchodíkov a ľudí rôznych národností. Je známe, že v Bristole sa dobre nakupuje čo sa handier týka. Je to naozaj tak. Lacné obchody s výpredajmi a veľkým sortimentom mi nedalo pokoja. Dosť ma ale znechutilo v niektorých obchodoch ako boli veci pohádzané po zemi ( nikto sa neunúval to dať naspäť na vešiak, ale rovno hodil na zem ). Chalani boli takí zlatí a odtrpeli so mnou behanie po obchodoch. Nakoniec oni mali väčšie tašky ako ja.
Spike nás povodil všade po okolí centra, ale naše žalúdky už spievali od hladu. Dali sme si klasické „anglo-americké“ jedlo: hamburgery, hranolky a kolu. Super zdravá strava. Určite si všetci pochutili ako ja. Unavení z celého dňa, sme skočili do potravín, nakúpili niečo na večeru, pokuchtili, naplnili žalúdky, popili nejaké drinky, zahrali karty a upadli do spánku.
Na ďalší deň nás neprekvapilo daždivé počasie, tak sme boli donútení zostať zatvorení v byte. Po pár hodinách to chalanom začalo riadne preskakovať, tak som musela niečo vymyslieť. Fakt sa to nedalo už s nimi vydržať. Po ľahkom, neskoršom obede sme museli znudení už konečne vypadnúť von. Zakotvili sme v jazzovom klube The Old Duke, kde práve hrala postaršia kapelka. Bolo to veľmi zlaté a také iné. Štýl hudby sa zmenil, po návšteve miestneho DnB klubu Timbuk2. Pripomínalo mi to trošku náš SubClub vo väčšom vydaní. DnB hudba, ktorá mi skoro roztrhala ušné bubienky ma dostala do nálady. Klub sám o sebe bol veľmi pekný, ale chýbalo mi tam viac ľudí. Možno to bolo tým, že to bolo počas týždňa. Ďalší pešobus, ktorý čakal priamo pred klubom, nás zaviedol až k bytu.
Posledný deň sme navštívili okolité parky, mosty, prístavy a jednu veľmi peknú Bristolskú „historickú“ katedrálu. Na mokrej tráve v peknom prostredí neďaleko nejakej jaskyne sme si zahádzali frisbee, pokochali sa výhľadom na okolie a pomaličky sa vracali domov. Čakalo nás totiž skoré vstávanie na bus do Londýna, tak sme pokecali o zážitkoch, rozlúčili sa s miestnymi a išli buckať.
Bristol je mesto a ceremoniálne Grófstvo pri rieke Avon, tak sa chcem poďakovať pánovi Grófovi za jeho pohostenie, ubytovanie, sprevádzanie po okolí, vytrvalosť a tak nejako za všetko. Taktiež ďakujem Betke za strpenie, ktorá vydržala našu väčšiu návštevu vždy s úsmevom. Ďakujem.
Tak pekne poporiadku. Dvojtýždňová dovolenka sa mi začala Hodokvasom. Po minuloročnej skúsenosti som zhodnotila, že festival Hodokvas už neabsolvujem. Odradilo ma aj tento rok veľa vecí ako napr. organizácia, nenormálne prešacovanie ľudí a to nie len jeden krát, zmena dátumu, interpreti ... dalo by sa toho nájsť viac, ale určite som si to nevšimla len ja a tak nejako to ide dolu vodou. Tento rok som Hodokvas absolvovala, len kvôli kapele Cypress Hill. Bol to super zážitok. Skákanie po hlavách, riadna tlačenica a skolabovanie mojich hlasiviek dalo riadne zabrať, ale stálo to naozaj zato. Tí, ktorí tam boli, vedia o čom hovorím. Po koncerte nás doslova vyhostili z priestorov hlavného pódia, čo ma dosť prekvapilo alebo skôr zaskočilo. Veď sme predsa na festivale a kde inde si človek môže vychutnávať pocity z koncertu, keď nie na tráve hoci kde v priestoroch festivalu. Chceli sme sa presunúť na vedľajší stage, ktorý vlastne ani nebol. Len nejaký väčší stan a zopár malých, kde v podstate nič moc na môj vkus nebolo. Asi o 2 hod. v noci sme zakotvili v čajovni na teplý, chutný čajík kde sme zbalili saky-paky, nasadli do auta a mašírovali domeno. Myslím, že nám ani nič iné neostávalo. Celé mi to pripadalo akoby organizátori vsadili len na dve mená festivalu a na všetko ostatné trošku pozabudli alebo nedomysleli. O piatku nemôžem nič povedať, lebo som ho neabsolvovala. Podľa toho čo hovorili ostatný – nič moc. Dosť ma mrzí, že sa tento dosť obľúbený festival takto serie. Škoda.
Po menšom oddychu sme s Galganom pobalili tie najdôležitejšie veci ( aj to som bola donútená ešte polovicu vyhádzať ) a s Dawáčom smerovali na letisko. Všetko išlo hladko. Po necelej hodinke sme dorazili do Bristolu , kde už nás čakal kamarát Spike. Na letisku sme si dali ešte super extra silnú kávu, objednali taxík, ( ktorý mal pochopiteľne volant na druhej strane, čo nám sprvu bolo divné a smiešne, ale zvykli sme si ). Po menšej obhliadke mesta z okien taxíka, sme ešte poobzerali „typicky“ anglický byt a unavení sa rozložili v obývačke.
Musím vám ešte prezradiť čo som si pri tej obhliadke všimla. Tak napríklad „opäť typicky anglické“ vodovodné kohútiky v kúpeľni mali dva vývody, teda jeden na teplú a druhý na studenú vodu. Keď ste si chceli „teda pustiť“ vlažnú vodu, museli ste kývať rukami z jednej strany na druhú. Ďalšia vec bol vypínač tiež v kúpelni, ktorý fungoval asi tak, že bolo treba nahmatať šnúrku visiacu zo stropu a potiahnuť ako na niektorých toaletách. A finále bol krb v izbách, ktorý vlastne ani nefungoval, bola to len taká ozdoba, ktorá zbytočne zaberala miesto v izbe. Bolo to veľmi zaujímavé, niečo nové a pekné (aspoň pre mňa). Inak taký klasický anglický byt je veľmi útulný, každý rovnaký ( teda aspoň zvonka určite, - by som normálne nevedela do ktorých dverí vojsť ) a s peknými maličkými záhradami, kde viselo oprané prádlo asi týždeň kým vyschlo, lebo za deň vám zmoklo x-krát. Tak asi takto v skratke o anglickom byte.
Na druhý deň ráno nás už čakala kávička s raňajkami na stole v peknej kuchyni. Naozaj ma očarila táto miestnosť plná zdravých vecí. Spike sa o nás veľmi dobre postaral. Mali sme sa ako v perinke. Vonku bolo trocha pod mrakom, to znamená, že bolo super počasie na výlet. Je známe, že v Anglicku často prší, tak ma tešilo, že počasie nám praje a my môžeme vybehnúť na obhliadku mesta. Pešobus bolo najlepšie riešenie, aby sme videli všetko čo sa dá. Je pravda, že po ceste som videla dosť. Chladničky, kreslá, televízory pred domami, veľa obchodíkov a ľudí rôznych národností. Je známe, že v Bristole sa dobre nakupuje čo sa handier týka. Je to naozaj tak. Lacné obchody s výpredajmi a veľkým sortimentom mi nedalo pokoja. Dosť ma ale znechutilo v niektorých obchodoch ako boli veci pohádzané po zemi ( nikto sa neunúval to dať naspäť na vešiak, ale rovno hodil na zem ). Chalani boli takí zlatí a odtrpeli so mnou behanie po obchodoch. Nakoniec oni mali väčšie tašky ako ja.
Spike nás povodil všade po okolí centra, ale naše žalúdky už spievali od hladu. Dali sme si klasické „anglo-americké“ jedlo: hamburgery, hranolky a kolu. Super zdravá strava. Určite si všetci pochutili ako ja. Unavení z celého dňa, sme skočili do potravín, nakúpili niečo na večeru, pokuchtili, naplnili žalúdky, popili nejaké drinky, zahrali karty a upadli do spánku.
Na ďalší deň nás neprekvapilo daždivé počasie, tak sme boli donútení zostať zatvorení v byte. Po pár hodinách to chalanom začalo riadne preskakovať, tak som musela niečo vymyslieť. Fakt sa to nedalo už s nimi vydržať. Po ľahkom, neskoršom obede sme museli znudení už konečne vypadnúť von. Zakotvili sme v jazzovom klube The Old Duke, kde práve hrala postaršia kapelka. Bolo to veľmi zlaté a také iné. Štýl hudby sa zmenil, po návšteve miestneho DnB klubu Timbuk2. Pripomínalo mi to trošku náš SubClub vo väčšom vydaní. DnB hudba, ktorá mi skoro roztrhala ušné bubienky ma dostala do nálady. Klub sám o sebe bol veľmi pekný, ale chýbalo mi tam viac ľudí. Možno to bolo tým, že to bolo počas týždňa. Ďalší pešobus, ktorý čakal priamo pred klubom, nás zaviedol až k bytu.
Posledný deň sme navštívili okolité parky, mosty, prístavy a jednu veľmi peknú Bristolskú „historickú“ katedrálu. Na mokrej tráve v peknom prostredí neďaleko nejakej jaskyne sme si zahádzali frisbee, pokochali sa výhľadom na okolie a pomaličky sa vracali domov. Čakalo nás totiž skoré vstávanie na bus do Londýna, tak sme pokecali o zážitkoch, rozlúčili sa s miestnymi a išli buckať.
Bristol je mesto a ceremoniálne Grófstvo pri rieke Avon, tak sa chcem poďakovať pánovi Grófovi za jeho pohostenie, ubytovanie, sprevádzanie po okolí, vytrvalosť a tak nejako za všetko. Taktiež ďakujem Betke za strpenie, ktorá vydržala našu väčšiu návštevu vždy s úsmevom. Ďakujem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára