...pocitové myšlienky...

Tak ako v zime padajú chladné vločky, sa moje slzy kotúľali po lícnych kostiach. Ich dopad bol chladný a zároveň veľmi horúci. Čo sa stalo? Neviem. Poznám tú odpoveď. Len malé svetlo v blízkosti mojich očí sa ligotalo. Vstávam? Nie ešte ticho počúvam tikot čiernych bodiek. Začínam sa strácať ako para na zahmlenom zrkadle. Nevnímam. Rozmýšľam. Čo sa zase deje? Aký vírus to je tento krát? Má to ešte zmysel? Určite to vie lepšie ako ja, je lepšia, viacej rozumie o čom nemám ja páru. Neverím si? Mám ešte čakať? Toľko otázok a kde sú zase na ne odpovede? Hľadám, pátram niekde v hĺbke čiernej diery. Dlhá cesta za mnou ale či bude ešte pokračovať – neviem. Ako to zo seba dostať mám a s kým moje ústa prehovoria sa dozviem na konci lesnej cesty, kde veľa prekážok ma čaká.
Je teplo a ja nemôžem dýchať. Potrebujem vzduch! Potrebujem sa nadýchnuť. Je mi zima a ja potrebujem teplý vánok aby zohrial moje telo. Plazím sa po horúcom piesku a nenachádzam vodu. Uvädám ako púpava ktorej slnečné svetlo zhasína.