Po stopách...

Išla som podľa stôp, ktoré ma prenasledovali. Obula som si tie najmenšie topánky a ten najširší klobúk. Pre istotu išiel so mnou aj môj mravec Karlík. On je môj veľký ochranca a zo všetkého najviac ma nenávidí. Napriek tomu si skvelo nerozumieme. Tak ale teraz už k veci. Prenasledovali sme tie stopy. Boli neuveriteľne obrovské, že sa Karlík do nich vôbec nezmestil. Doviedli nás k chalúpke obrastenej nejakou zeleňou. Poviem vám krásne to tam naokolo rozvoniavalo. Poobzerali sme si chalúpku a nedalo nám neochutnať tú krásne rozvoniavajúcu zeleň. Vyškriabali sme sa až ku komínu ,kde bola zeleň suchá a dobre vyúdená. Karlíka som musela zobrať na chrbát, lebo takú výšku by asi nezvládal. Ty kokso! Asi sa dobre naraňajkoval než sme vyrazili, lebo bol ťažký ako dve žirafy, s klokanom a s obéznym červom. Ale zvládla som to. Tá krátka a nie namáhavá túra za stopami nás úplne vyčerpala. Boli sme tak hladný, že orchester v žalúdku vyhrával ako na veľkú noc. Nedalo nám to. Pojedli sme polku strechy. Nenažranému Karlíkovi nestačilo – musel zjesť o jeden list naviac. Potom to tak aj vyzeralo. Nedalo sa to sním vydržať. Vyletovalo to z neho ako kyslí vetrík za jarného svitania. Z kapse vytiahol nejakú indiánsku dímku, ktorú vraj dostal od svojho dobrého nepriateľa Zipa. Zip jazdí na taxíku a podľa toho čo mi rozprával Karlík je to dosť dobrý debil. Ale hlavne, že máme dímku. Nadupali sme do nej vyúdenú zeleň. Doslova nadupali. Až mal Karlíček z toho svalovicu.
Jemný, voňavý vánok som vtiahla do mojich ružovučkých pľúc a tlačila, tlačila do hlavy až tak silno, že mi z uší vyletel kus hrachu, ktorý sa mi včera pri obede nejako vytratil z polievky. Boli sme úplne odpálený na druhú stranu strechy. Piskľavý smiech môjho priateľa zobudil starú ježibabu Bugabu. Vybehla von, stiahla nás zo strechy a milým úsmevom nás pozvala do jej chalúpky. Karlíkovi bola nejaká povedomá. Stav v akom bol, mu nedovoľoval si spomenúť kde ju nevidel. Na očakávanie bola veľmi milá. Zatvorila nás do veľkej klietky, kde sme ani nestali. Zrazu sme začuli flekovať auto. Jasné! – bol to Zip. No paráda tak Bugadu a Zip? Hnusná to dvojka. A čo bude teraz s nami? No nič – čo asi. Ako nás Zip uvidel v tej obrovskej klietke prepadol smiechu. Svojej milej riadne vynadal, že čo to za parazitov ulovila. Bol taký hnilý, ale požičal nám taxík aby nás zase niekedy videl. V tom sa prebudím celá spotená od potu, že čo to za nezmysli sa mi snívali. V tom niekto trúbi. Vykuknem z okna a tam v žltom taxíku sedí mravec...