Tieň.

Našla som ju sedieť za veľkým, guľatým stolom ktorý stál v strede tmavej miestnosti. V očiach sa jej leskli malé, teplé trblietky. Gúľali sa po jej bledých lícnych kostiach – tak potichúčky. Ich dopad na chladnú dlážku mal sklovitý tón. Prisadla som si. Všetko bolo také chladné. Cítila som ako mi mráz behá po celom tele. Bolo to moje rozhodnutie. Zároveň tam bolo tak ticho, že som počula ako jej bije srdce. Neuveriteľná rýchlosť. Mala som pocit, že jej ochviľku vyletí z hrude ako dravý vták, ktorý loví svojou korisť. Dlho sme si hľadeli do očí. Nechápala odkiaľ som prišla a kde som sa tam vôbec zobrala. Napriek tomu sme sa začali rozprávať, ale ona bola ticho. Nevydala zo seba ani hlások. Snažím sa pochopiť pocity tejto postavy. Pomaly vstupujem do jej tieňa. Odrážal sa na tehlovej stene ako čierna zástava vlajúca v mrazivom vetre. Neskutočné veci sa diali v jej hlave. Neuveriteľné pocity prežívala a hlasno kričala. Hlava jej klesala až k zemi. Už dosť!
Zobuď sa konečne – prehovoril na mňa vlastný tieň vychádzajúci z tehlovej steny. Zodvihla som hlavu, poutierala si teplé trblietky z tváre, vstala a odišla som od okrúhleho stola.