Všetko to začalo už od skorého rána. Budík mi zvonil ako kostolné zvony na polnočnej omši a ja som bola donútená sa vyškriabať z postieľky. Nie, tento krát nesmerovala moja cesta do práce, ale lekárke pre potvrdenie, ktoré bolo pre mňa dosť dôležité. Aby som si urobila pekný tzv. voľný deň ( lebo do práce sa mi už nechcelo ) tak som si privstala. Urobila môj obľúbený žihľavový čajík a čakala na sľúbené teplé pečivko, ktoré mi mal môj Galgánek doručiť. Nič. Nebolo ho. Musela som sa uspokojiť s jogurtom. Ja a moje teplé pečivko sa míňali na električkovej zastávke. Ale čo už. Galgan mal po namáhavej nočnej prácičke, tak som ho nechcela nútiť tým, aby sa so mnou trepal vlakom do MA.
Nasadla som do vlaku smer MA, v ušiach mi odznievali tóny Lennyho Kravitza a aby mi cesta rýchlejšie ubehla, vytiahla som nejakú tú krížovku. Ďaleko sme nedošli. Pár metrov za Zohorom, kde nás obklopovalo len pole a holé nebo sme zastali. No keby len zastali. Hodinku naviac si posedieť vo vlaku - žiadny problém. Len nervozita a nestíhačky k lekárke ma pomaly dovádzali k šialenstvu. Po hodinke sa vlak pohol, ale smerom naspäť. Nechápala som. Ďalšiu chvíľku sme postáli v Zohori ( to už som prestávala dúfať, že to vôbec stihnem ). Nakoniec sme do MA dorazili. Rozbehla som sa k mojej lekárke, aby som ju zastihla, lebo jej ordinačné hodiny boli v ten deň len do 11hod. Stihla som. Celá spotená a zadýchaná si sadám do čakárne a čakám. V tom vybehne pani v bielom plášti a zahlási, že už ma nezoberie, lebo už vyzberala kartičky a bla bla... Podarilo sa mi ju prehovoriť, ale moja milá pani doktorka mi potvrdenku aj tak nevystavila. Žeby zbytočná cesta? So zvesenou hlavou a zaťatými zubami sa trepem na vlakovú stanicu. Tam sa dozvedám, že vlak mi ide až o hodinu. Kávička a zopár čerstvých voňavých fornetkou ma trošku pohladili na duši. Dočkala som sa. Vlak dofrčal ( smer BA ) a ja si sadám ku kamáratovi o ktorom je známe, že srší vtipom a človek sa sním nikdy nenudí, ale čo sa sním dnes stalo? Vraj BIO 5, hovorí mi. To som ale ešte netušila, že ďalšie 20 minútové meškanie ma môže znovu zastihnúť. Konečná zastávka v Lamači a návšteva mojich bývalých kolegov mi znovu pridali na nálade. Stretko s Galganom a potom šup do plavárne, ktorá mala byť podľa môjho hľadania na nete otvorená do 15hod. Vstupujeme dnu a dozvedáme sa nečakané. Plaváreň je už pre verejnosť zatvorená. Tak to už je sila! Moje negatívne vibrácie sa pomaly prenášali aj na moju druhú polovičku. Ďalšou zastávkou bolo jedno pohostinstvo. Dali sme si po borovičke aby sme si zdvihli náladu. O náladu sa postarali aj návštevníci pohostinstva. Svojim „pekným“ spevom sa postarali o zábavu.
Pre radosť som si kúpila nabíjačku do môjho mobilu, ktorú som nedávno stratila a k tomu ako bonus basketbalovú loptu. Vidím, že som sa dosť rozpísala a môj deň ešte neskončil. Čo sa teda ešte stalo? Moja nová nabíjačka nefungovala, odišiel nám televízor, pohltila ma chrípka, niečo sa stalo zo žalúziami a čo ešte? Asi by aj stačilo nie?
Môj super deň som zakončila filmom o Stanley Kubrikovi ( inak doporučujem ) a nejakou tou fajkou mieru.
Očička už mi klipkali a ja som sa tešila, že už sa tento deň končí. Ale ako sa hovorí – mohlo byť aj horšie.
Pekný deň.
Nasadla som do vlaku smer MA, v ušiach mi odznievali tóny Lennyho Kravitza a aby mi cesta rýchlejšie ubehla, vytiahla som nejakú tú krížovku. Ďaleko sme nedošli. Pár metrov za Zohorom, kde nás obklopovalo len pole a holé nebo sme zastali. No keby len zastali. Hodinku naviac si posedieť vo vlaku - žiadny problém. Len nervozita a nestíhačky k lekárke ma pomaly dovádzali k šialenstvu. Po hodinke sa vlak pohol, ale smerom naspäť. Nechápala som. Ďalšiu chvíľku sme postáli v Zohori ( to už som prestávala dúfať, že to vôbec stihnem ). Nakoniec sme do MA dorazili. Rozbehla som sa k mojej lekárke, aby som ju zastihla, lebo jej ordinačné hodiny boli v ten deň len do 11hod. Stihla som. Celá spotená a zadýchaná si sadám do čakárne a čakám. V tom vybehne pani v bielom plášti a zahlási, že už ma nezoberie, lebo už vyzberala kartičky a bla bla... Podarilo sa mi ju prehovoriť, ale moja milá pani doktorka mi potvrdenku aj tak nevystavila. Žeby zbytočná cesta? So zvesenou hlavou a zaťatými zubami sa trepem na vlakovú stanicu. Tam sa dozvedám, že vlak mi ide až o hodinu. Kávička a zopár čerstvých voňavých fornetkou ma trošku pohladili na duši. Dočkala som sa. Vlak dofrčal ( smer BA ) a ja si sadám ku kamáratovi o ktorom je známe, že srší vtipom a človek sa sním nikdy nenudí, ale čo sa sním dnes stalo? Vraj BIO 5, hovorí mi. To som ale ešte netušila, že ďalšie 20 minútové meškanie ma môže znovu zastihnúť. Konečná zastávka v Lamači a návšteva mojich bývalých kolegov mi znovu pridali na nálade. Stretko s Galganom a potom šup do plavárne, ktorá mala byť podľa môjho hľadania na nete otvorená do 15hod. Vstupujeme dnu a dozvedáme sa nečakané. Plaváreň je už pre verejnosť zatvorená. Tak to už je sila! Moje negatívne vibrácie sa pomaly prenášali aj na moju druhú polovičku. Ďalšou zastávkou bolo jedno pohostinstvo. Dali sme si po borovičke aby sme si zdvihli náladu. O náladu sa postarali aj návštevníci pohostinstva. Svojim „pekným“ spevom sa postarali o zábavu.
Pre radosť som si kúpila nabíjačku do môjho mobilu, ktorú som nedávno stratila a k tomu ako bonus basketbalovú loptu. Vidím, že som sa dosť rozpísala a môj deň ešte neskončil. Čo sa teda ešte stalo? Moja nová nabíjačka nefungovala, odišiel nám televízor, pohltila ma chrípka, niečo sa stalo zo žalúziami a čo ešte? Asi by aj stačilo nie?
Môj super deň som zakončila filmom o Stanley Kubrikovi ( inak doporučujem ) a nejakou tou fajkou mieru.
Očička už mi klipkali a ja som sa tešila, že už sa tento deň končí. Ale ako sa hovorí – mohlo byť aj horšie.
Pekný deň.
1 komentár:
no stava sa nam aj take ;)))
Zverejnenie komentára