Pohár červeného...

Sedím v útulnej malej kuchynke, kde nikdy nie je to čo by malo. Pozerám do krvavého, vínového pohára a premýšľam. O živote, o tom čo práve je, čo sa mi honí hlavou a čo sa bude ešte diať. Stojím. Stojím a neviem sa pohnúť. Moja nerozhodná povaha mňa nechce pustiť ďalej. Toľko vecí by som chcela pomeniť, ako sa mení tráva každé ročné obdobie, toľko nových vecí skúsiť, odraziť sa od zeme a vzlietnuť. Vzlietnuť ako vták, rozprestrieť krídla, poobzerať všetky možnosti a vybrať si tú správnu. Som prilepená k zemi. Nemôžem sa pohnúť. Stojím v strede veľkej prázdnej miestnosti a rozmýšľam ktorým smerom sa vybrať. Ktorý bude ten správny? Každý deň si hovorím, že už by bolo načase niečo urobiť, ale výsledok žiadny. Čo práca, škola, odchod do zahraničia a čo so mnou samou?
V jeden pekný deň si poviem, že vo svojom živote musím/chcem zmeniť tú a tú vec. Určitú dobu ma to drží, ale potom sa pristihnem pritom, že som vlastne nič nezmenila. Je rozhodnutie, ktoré chcem uskutočniť správne? Vždy sa nadchnem pre nejakú vec, ale časom pozorujem, že to nie je asi to čo by ma bavilo.
Pozerám na červený pohár a pozorujem, že sa sním vlastne nič nedeje. Stojí. Tak ako ja. Zodvihnem ho, vychutnám si pocit jeho obsahu a pokladám ho naspäť na stôl. Zmenil sa jeho obsah aj poloha. Také jednoduché. Stačí vstať a pokúšať sa uskutočniť veci po ktorých túžim?
Stačí osloviť osôbku aby ma zodvihla zmenila môj obsah a posunula na iné miesto? Toľko otázok a žiadna odpoveď. Možno som jednu našla. Netreba strácať nádej. Treba veriť. Naučiť sa rozhodovať sám za seba a spoznať veci, ktoré sú tie správne. Urobila som v živote dosť chýb a možno preto sa bojím. Ale ako sa tak nad sebou zamýšľam – krútim hlavou. Každý predsa robíme chyby. Toľko nástrah, skúšok, možností a veľa iných vecí má tento svet. Treba len otvoriť viac oči, rozprestrieť krídla a vzlietnuť.
Dopíjam pohár krvavej tekutiny, umyjem ho a s úplnou čistotou začína odznova.