Zápalka

6:00 ráno —budík...ó, niéé !Klasický stereotyp.Vstanem,urobím rannú očistu,poobliekam sa a zase do práce.Čakám...čakám a už sa neviem dočkať víkendu.
Všetci sme sa stretli na vlakovej stanici.Už vo vlaku sme sa super bavili.Popíjali pivko,kecali a tešili sa,až dorazíme na miesto.Z diaľky bolo počuť hudbu a baviacich sa ľudí.Konečne sme tu. Zložili a rozložili sme všetko čo sme mali.
Porozlietali sme sa po veľkej púšti plnej hudby.Každý si našiel to svoje...vždy sme sa znovu postretali,pokecali čo sa kde deje,niečo popili,pofajčili a pokračovali púšťou.

Bolo asi desať hodín večer.Všade tma a pritom len teraz sa všetko rozjasnilo.Začalo to.Len teraz...
Popíjala som len sladučké nealko a napriek tomu som sa cítila super.Veľká „tlupa“ ľudí okolo mňa (ktorí ma sledovali zvláštnymi pohľadmi) a hudba sa ťahala akoby na platniach pobehovali malý chrobáci.Ľahla som si do trávy a nevedela sa dosmiať.Hneď nato som vstala a utekala čo najďalej.Utekala?Nie!Išla som ako duch,ktorý prechádza cez ľudí.Mám ísť stebou? (hlas,ozval sa hlas,ktorý patril mne).Áno,jasné máš!Vlastne nie,ale áno!!!...áno! (v hlave mi bojovali myšlienky).Vonku riadna kosa,len mne bolo veľmi horúco. Asi si malí škriatkovia robili ohník v mojom tele.Čo je s tebou?Čo je so mnou?...áááááá....to niesú moje ruky,ktoré ťa stále „tľapkajú“ a nohy ako baletky sa odrážajú od zeme.Veľké objatie a energia prechádza z jedného tela do druhého.

Nie,nie – nenechávaj ma tu samu!Som s tebou!Veľký úsmev na tvári a ľudia,ktorí ma sledujú.Sú takí zlatí,milí... Mám chuť behať,veď odrazu som tu sama,úplne sama na veľkej púšti plnej hudby.Nechcem nikoho stretnúť,nechcem sa s nikým baviť.Chcem si to vychutnať.Sadáme si do trávy.Poloha nášho „sedu“ je veľmi zvláštna (zaujímavá),ale nám to vôbec neprekáža.Je nám krásne.Čas išiel veľmi pomaly a napriek tomu tak rýchlo.Nepotrebovali sme nič,nikoho,nič nám nevadilo ani nás netrápilo.Boli sme okukovaný veľkým množstvom postavičiek,ktoré behali okolo nás....Mám potrebu si zavolať.Musím si zavolať,musím jej to povedať – chcem aby to vedela. Veľmi som sa otvorila.Našla som kľúč,ktorý som dlho hľadala.Rozprávali sme sa o všetkom.Čo nás teší,čo milujeme a naopak nenávidíme...Bol to nenahraditeľný rozhovor.Nikdy naň nezabudnem.Nechcela som aby to niekedy skončilo.Cítila som veľké vzrušenie – nič mi nechýbalo,všetko čo som potrebovala a chcela,som mala pri sebe.V tom sme vstali.Nohy sme mali stŕpnuté.Áááá,napadli nás vnútorní mravci.Nemohli sme vstať.Smiali sme sa ako malé deti. Postupne na „moju“ púšť začali prilietať ďalší človiečikovia v hojnom počte.Odrazu sme tam neboli sami.Postretali sme aj našich priateľov.Všetci vyzerali veľmi divne...Napriek tomu som mala nutkanie sa s nimi porozprávať.Veľmi ma to potešilo.Mám rada ľudí okolo seba.S dostatkom energie,ktorá mi nedovolila zaspať som tancovala do východu slnka....