Čierno-Biely film

Chcem si len nakresliť malú hádanku na stenu.
Ako každá iná, aj táto sa buďe začínať rovnako.
Je to šedé, behá a otravuje nás celé 4 mesiace.
Už ráno keď sa snažím odlepiť horné viečko od toho spodného a odkrývam ťažkú perinu, je na mne!


Odporná a studená! Otváram okno a vôbec nič nie je vidieť.
Všetko naokolosa oblieklo do šedo-tmavého plášťa.
Stromy, tráva, celá obloha je bez farby.
So zamračeným pohľadom zatváram okno.
Poobzerám sa a s nechťou vchádzam do krajiny temna.
Do krajiny, kde nevidieť úsmev na tvári, kde sa
strácajú žiarivé farby a kde je všetko zrýchlené,
ako keby nás niekto posúval diaľkovým ovládačom.
Kráčam cestou k električkovej trati. Nikoho nevidím.
Všetci nejako spolu splívajú.
Pripadám si, ako keby som účinkovala (hrala) v čierno-bielom filme.
Prechádzam medzi nimi. Medzi postavičkami,
ktoré sú také zvláštne.
Nemajú hlavy a pohybujú sa tak rýchlo.
Konečne som na mieste. Nehýbem sa - len čakám.
Je všade okolo mňa.
Veľmi rýchlo stihla vstúpiť do môjho tela.
Necítim si končeky prstov a ušné lalôčky mi pomaly odpadávajú.
Pripájam sa k ostatným. Strácam hlavu -
-ukrývam ju pod huňatú kapucňu a moje kroky začali zrýchľovať.
Vchádzam do električkového priestoru plného šedivosti.
Je preplnená tmavou farbou.
Kde sa vytratili tie žiarivé odtiene žltej,
oranžovej a krikľavo zelenej?
Niet úniku.
Všade kam sa pohnem je tá-tá spomínaná krajinka temna.
Je to všetko také zvláštne.
Tak ako sa stráca farba v prírode, v uliciach,
tak isto sa stráca aj na ľudoch a ich pohľade (výzore).
Kam sa obzriem je tam! Všade!