Čo ak ja?...

"Chcel som sa ťa len spýtať, kde býva"... Bola totálna zima, cesta riadne klzká a pamätám si, že dosť snežilo. Čapku som mala narazenú až niekde na nose a na rukách teplé rukavice.
Bolo asi osem hodín večer, keď som sa túlala po dedine (lepšie povedané, bola som sa ceste domov). Veľmi som sa ponáhľala. V prvom rade kvôli tomu, že mi bola zima a v tom druhom, STRACH.

Mal tmavú bundu a vlastne asi tak ako ja, bol celý zababúšení.
"Prosím ťa, nevieš kde býva"...? To meno som v živote nepočula. Začal sa na mňa dosť „ lepiť „.
Odišla som, ale jeho kroky v snehu boli počut ako sa ku mne približujú. Otočila som sa a nebolo mi všetko jedno. Začal po mne kričat. Zrýchlila som a aj napriek klzkej ceste som sa rozutekala. Celá zadýchaná a vystrašená som dobehla domov.
Ano určite si každý poviete..."Ale kto z vás nezažil ešte strach?"
Poznáte ten pocit, keď vám je úplná zima až sa trasiete a v tom ste celý spotení ? Žalúdok sa vám obracia a srdce ide vyskočit? Strach ktorý prežíva každý z nás.
Nejdem, ani nechcem tu teraz rozpisovat o nejakých druhoch strachu a rozdelovať ich...
Chcem sa trošku ponoriť a opísať nejaké príbehy ktoré sa stýmto slovíčkom STRACH spájajú.
Je mi doslova zle z toho čo sa okolo mňa a všetkých nás deje.
Zobudila som sa na zvonenie telefónu. V tom čase mi myšlienky behali úplne inde. Asi po štvrť hodinovom telefonáte som ostala ako „obarená“.
Mal len 15 rokov....Obloha bola pokrytá farebnými svetlami. Každému sa odrážal úsmev na tváry, len on bol sám. Sám ležal vtej červenej kaluži. Asi som ho nikdy nevidela, ani nepoznala, ale som na sto percent presvedčená, že mal STRACH. Strach z toho, že už nikdy neuvidí ľudí, ktorých má okolo seba. Ľudí, ktorých má rád a na ktorých mu zaleží.
Čo ak ja?...
Potom už obloha nebola pokrytá farebnými svetlami, ale zaliata slzami...Len čierna zem pálila od horúcich sviečok. Už bolo neskoro !

Poznám jedného nemenovaného, veľmi dobrého priateľa. Pamätám si, keď práve on prežíval velmi ťažké obdobie. Dufám, že keď sa tu nájde, nebude mať nič proti tomu, že ho zverejňujem bez jeho súhlasu. Nikdy ho len ani vo sne nenapadlo ( tak ako nás všetkých ), že práve jemu sa može niečo podobné stať.
Bol na ceste domov. V dialke videl nabúrané auto. V hlave sa pýtal sám seba. Čo zase stvárali tí ľudia? Nechápal....
Keď prišiel domov, našiel mamu ležať na posteli s ranou na tvári a otec?...otec tam nebol. Ležal na lôžku. Ano boli to oni! Bál som sa! MAL SOM STRACH!!!
Vo chvíli keď mi to rozprával, stekali mu mokré kvapky po tvári. Nikdy som ho nevidela plakať. Mal strach. Nevedela som aku mu pomocť. Stála som pri ňom. Len tak málo stačí aby si človek uvedomil, že tu nie je sám!
Takýchto podobných príhod poznám veľmi veľa. Je smutné, že to sú udia okolo mňa.
Bojím sa a mám strach!
Nikdy nerobte to, čo nechcete aby robili vám!
Zamyslite sa nad sebou!
Tento článok chcem venovať všetkým, ktorý prežili podobné tragédie, ale aj všetkým ostatným ktorý pochopili čo je to, to krátke slovo S T R A CH.