Vyznanie.

Na lúke stál jeden veľký, krásny strom s úžasnou korunou a nádhernými pestrými farbami. Napriek tomu sa to všetko začalo u listov. Páčil sa mi ich pohyb. Raz boli dole, potom sa postupne začali vznášať do oblakov. Nikdy neudávali presný smer. Zo začiatku to bolo pekné, uletené, ale neskôr som túžila mať viac. Túžila som len po malom lístočku. Tak málo mi stačilo. Stalo sa to v jeden pekný večer. Rozhodla som sa riskovať a vyriešiť poletujúci lístoček, ktorý sa len zahrával. Tíško som čakala a dúfala, že raz doletí až ku mne. Po dlhšom čakaní a nič netušení ma jemne objali jemné, pevné halúzky. Cítila som sa tak bezpečne. Strom začal rozkvitať. Kvietky menili farby a koruna sa rozrástla. Bolo mi veľmi príjemne a teplo. To on ma tak hrial. Ako rozpálené slnko, ktoré svoje lúče posiela na čiernu zem. Z konárov sa stal kmeň. Veľa krásnych zážitkov, zmien v mojom živote, smiechu, radosti do mňa vniesol tento malý lístoček. Otvoril mi oči veľa ma naučil, ukázal mi aj iné stránky života, zoznámil so super ľuďmi a hlavne, dal mi to, čo som vždy od neho chcela. Ako som už spomínala raz dopadne na zem, potom sa začne vznášať. Tak je to aj v živote. Raz sme dole potom zase hore. Postupom času sme sa dostali ďaleko, možno niekde k začiatku koreňom. Dlhá cesta je ešte pred nami a nikto nevie kam nás zavedie. Možno k úplným koreňom, ktoré sú ukryté niekde hlboko v zemi.
A ja teraz ležím s bacilom v tele a píšem toto vyznanie.
Len jednu vec chcem odkázať: Nie, kedy pôjdeš?, ale kedy sa vrátiš?